Na zúfalý výkrik Cykluduchny na stránkach organizátora časovky, sa aj tento rok konala časovka počas štátneho sviatku. Náramná sranda, keď bolo aj počasie na chlp rovnaké ako minulý rok. To znamená, že sa jazdiť dalo. Občas slnko, občas mrholenie, inak pohoda.

Že zlomím svoj rekord na tejto časovke, som vôbec nepochyboval. Veď bodaj by nie, sezóna mi celkom vyšla, nebol som celý rok chorý, zranený, bike poslúcha aj keď nohy už majú toho dosť. Koľko to však bude, som nevedel.

Na štarte sa zišlo rekordné množstvo účastníkov, z čoho mali iste chalani od CykloSlovakie radosť. Menšie nadšenie prejavovali asi samotní pretekári. Áno, šance v tombole sa tým pádom zužovali. :-) Ale snáď sem nechodia cyklisti len kvôli nej. Všimol som si však, že pribudlo viac horských bicyklov. Nečudo, asfalt na niektorých miestach si už iba slastne spomínal na časy, keď po ňom jazdil valec hore-dole, až mal povrch hladký ako detská prdelka. Teraz je z neho akurát tak jebákový trenažér. Hlavne žiletkári by vedeli rozprávať, ako sa taký asfalt blbo holí.

Ako minulý rok, aj teraz som si išiel zajazdiť do Trnavy a späť. Medzitým ešte tradičnú časovku 6666 metrov. Špeciálne som sa na ňu nepripravoval, hoci pred mesiacom som mal natočených 5000 km. Teraz už 7000, takže sa dá povedať, že som sa neflákal. Dokonca aj tri dni pred časovkou som denne dával 70-80 km, a tak sa mi vysilené nohy necítili na nejaký extra výkon.

V sobotu o pol desiatej som sa vydal do Trnavy. Za Modrou padali ojedinelé kvapky. Srandovnejšie však bolo, že som sa prakticky od BA naháňal až do Trnavy s linkovým autobusom. Ja som išiel konštantne a autobus stál v každej dedine, takže sme došli obaja do Trnavy v rovnakom čase. Takže autobus má priemernú rýchlosť asi 30 km/h. :-). Nič moc, to sa bikom dopravím rýchlejšie ako čakať na bus a ešte aj platiť za to.

No dobre. Na štarte už čakal Marián a tak sme pokecali a medzitým sledovali práve prebiehajúcu časovku registrovaných pretekárov. Postupne prichádzali aj ostatní chalani. Dušan, Ivan, Ježo, Andrej, Juraj.....

Po včerajšej Stropkovskej časovke som sa vybral na vlak. Keďže do Stropkova vlaky nechodia, bolo treba sa nejako dopraviť na železničnú stanicu. Najbližšia normálna vyzerala v Kysaku ale to sa mi zdalo až príliš blízko. Tak som sa teda rozhodol ísť aspoň na Poprad. Ak to dobre pôjde, tak do Liptovského Mikuláša.

Pôvodne som chcel ísť už o siedmej ale také ráno, aké na mňa vykuklo, sa len tak nevidí. Viac napovie fotka. Počkal som teda, kým sa ranná hmla trošku rozplynie. O 7:20 som napokon vyrazil zo Stropkova smerom na Svidník. Tempo len také vegetné s cieľom držať tepy na úrovni 110-115 tepov a striktná frekvencia. Cesty totálne ale totálne prázdne a pusté. Len v dedinách sa občas ranní vtáci motali pomaly do kostola.

V štvrtok pred večerou sme išli s tatkom, strýkom a tetou prejsť trasu časovky, reku, aby som vedel, do čoho idem. Stúpania neboli nejaké dlhé ale dosť jedovaté. Viac som sa však bál rozbitého úseku za druhou horskou prémiou a posledný kilometer. Ten už viedol lesnou, šotolinovou cestou. S cesťákom len na veľmi opatrné jazdenie. Milošovi B., ktorý mi tvrdil, že sa to dá v pohode jazdiť a v najhoršom prípade to strihnúť stredom po vykosenej tráve asi niekedy požičam cesťák, nech si na ňom niekedy v "pohode" tú časovku dá.

Každopádne ma to veľmi nepotešilo. Bolo miesto, kde nebol ani pevný podklad, ani tráva a ešte k tomu dosť prudký úsek. Tam to na galuskách bude chtiac-nechtiac prešmykovať. Taktika bude teda jasná. Vybudovať si veľký náskok (rozumej vyhrať obe horské prémie) a potom sa uvidí.

Ráno som sa zobudil celkom v pohode. Čakal som všetko možné, že aj chodiť nebudem a po schodoch budem vzdialene pripomínať pohyby bicyklovanie. A nič. Akurát som zistil, že mi predné koleso cez noc spľaslo. Zistil som, že jeden zo starších defektov sa zle zalepil. Ono je to dosť ťažké zlepiť defekt niekde pri zvare. Stále je tam možnosť, že to popri zvare nebude dobre priliehať. Opravil som defekt a naraňajkoval sa. Dva-tri rožky, trošku šunky, čaj. Hádam sa ešte po ceste voľakde najem.

Vyrazil som z Teplíc krátko pred 10 hodinou s úmyslom nájsť benzín pumpu, kde by som dotlakoval koleso na prijateľných 7 atmosfér. Navštívil som cestou snáď 7 benzínových púmp a nikde nenašiel kompresor alebo aspoň prenosnú pumpu. Až na konci Trenčína sa konečne podarilo nájsť niečo funkčné. Odtiaľ to už do Nového Mesta nad Váhom netrvalo dlho. Počasie vychádza na jednotku.

Tohtoročný Karpaťák mal jednu zásadnú zmenu. Keďže sa nekonal RockFM maratón, navrhol som v tom istom období jazdu na Veľkú Javorinu. Zlé počasie však toto zmarilo a tak som naplánoval trasu Karpaťáku aj s Veľkou Javorinou. Ako sa však termín Karpaťáku blížil, začal som mať z tejto trasy obavy. Nejazdil som keď sa dalo a väčšinou sa kvôli počasiu ani nedalo jazdiť. Teda forma nehrozila. Z trasy som už nechcel cúvnuť a tak bola otázka či to vôbec pôjdem. Pekné počasie, ktoré skutočne vyšlo, ma presvedčilo a na vlastnú akciu som prišiel ;-) 

Výzvu maratónu prijalo 27 ľudí. O pol ôsmej, keď som prišiel na kruhový objazd, ma už takmer všetci čakali. Vyrazili sme s 5 minútovou stratou. Smerom na Babu sme šli okolo zobúdzajúcich sa Hodokvasníkov, ktorí nás hromadne povzbudzovali (aspoň tí čo nespali). Stúpanie na Babu sa šlo pomerne pokojne, kontroloval som chvost poľa, aby som dohliadol kto je posledný a mohli ísť po Záhorí spolu. Ostatní nás už čakali v Perneku.