Po vlaňajšom extrémne ťažkom ročníku som navrhol zmenu k ľahšiemu profilu. Vypustil som Kopanice a Veľkú Javorinu a pridal Bradlo. Termín som ohlásil ďaleko dopredu a tak som už len čakal či vyjde počasie a zdravie. To prvé vyšlo super, slabý vetrík, teplota 30, skrátka v týchto dňoch veľmi krásne. Počasie prilákalo ak sa nemýlim 26 ľudí. Zato zdravie ma zradilo na poslednú chvíľu a noc pred akciou ma premohla viróza. Ale aj tak som skúsil či to zvládnem.

Po dlhšej dobe som mal z Karpaťáka obavy. Sádru mi dali z ruky dole pred dvoma týždňami a horúčkové rozcvičovanie ruky spolu s rozbiehaním cyklistických otáčok nevzbudzovali veľké nádeje na pohodovú jazdu. Už po hodine jazdy mi dochádzal dych. Tak som skúsil znovu šokovú terapiu. Dal som si pred Karpaťákom na poslednú chvíľu Non-Stop cyklojazdu Trnava-Rysy deň pred akciou. Tam som sa vytrápil ako sa patrí až do dna. Stále som však veril, že telo naštartujem.

V sobotu ráno okrem citlivejších stehien to išlo do PK na zraz partie celkom dobre. Prišlo aj zopár nováčikov. Dvaja z Dubnice, Peťo s Barbarou a tuším aj Mišo. Po pol ôsmej sme mohli vyraziť smerom na Pezinskú Babu.

Už niekoľko rokov zvoláva Rasťo v tretiu augustovú sobotu, prakticky týždeň po MTB Horalovi a iba dva dni po cyklomaratóne Trnava – Rysy, priateľov cyklistiky, známych z pezinskej partie a ďalších sympatizujúcich na jazdu okolo Malých Karpát. Maratón má nesúťažný charakter, ale zajazdiť si dosýta môže každý podľa svojej chuti. Profil trasy ako aj možnosti oddychu a občerstvenia sú vhodne vybraté a pre každý ročník Rasťo zároveň pripraví aj malé prekvapenie – úsek, kade sa ešte doteraz nejazdilo a mnohí teda nevedia kam sa pôjde a ako to tam bude vyzerať. Okrem tradične dobrej nálady akciu podobne ako v posledných minimálne 4 ročníkoch priaznivo podporilo aj výborné počasie.

Non-stop cyklojazda Trnava-Rysy má za sebou úspešný ročník s poradovým číslom 29. Položil som niekoľko otázok na hlavného organizátora pána Mariána Rozložníka, ktorý v spolupráci s organizačným teamom na ne odpovedal.

1. Prečo sa vlastne akcia Trnava-Rysy, konkrétne tá cyklistická časť, koná v pracovný deň?
Je to dané v prvom rade tradíciou a aj praktickými skúsenosťami z minulosti. Vo štvrtok je premávka na cestách slabšia a našou snahou je umožniť účastníkom prežiť aspoň dva dni v krásnych Tatrách. Tiež pobudnúť na podujatiach organizovaných v rámci Medzinárodného stretnutia mládeže Rysy.

"Asi mám problém", vravel som si na hupkoch pred Topoľčanmi. Nie, že by som ho mal práve v tej chvíli. Cítil som to už včera, keď som sa s Andrejom konečne doteperil do Trnavy, kam sme išli po vlastnej osi. Celú cestu nám fúkal silný vietor do chrbta a aj tak som prišiel vyčerpaný a zničený. Za obvyklých okolností by som ani nezbadal, že som bol na biku. :-)

Nevyspatý a unavený som sa aj zobudil. Radšej som ani nič nehovoril, nech neotrávim aj ostatných. Niečo pojedol, napil a potom na WC v obrátenom garde a z druhej strany. Na štarte obvyklá procedúra, samé "tu, tu, zde, tu som, tu" a potom aj nejaké to teplé slovo od Mariána a ostatných členov organizačného štábu. Môžme vyraziť.

Tento príspevok sa trochu tematicky vymyká z náplne SportReportu, ale myslím si, že na osvieženie od bicyklovania bude malé literárne odbočenie neškodné.
Túto krátku cyklistickú sci-fi poviedku som prvýkrát čítal pred vyše 20-timi rokmi a mám pocit, že predvídavosť českého autora sa dnes bohužiaľ začína vyplňovať.
Prevzatý text zverejňujem s láskavým dovolením autora, pána Jaroslava Petra.

Tento rok som na Horalovi nebol, ale aj tak ma zaujali niektoré novinky. Preto som požiadal organizátora Ivana Zimu o krátky rozhovor.

1. Ako ste spokojní s Horalom 2006?

Ľahká otázka – mohla by byť aj jednoduchá odpoveď:
Sme spokojní! Má to ale aj svoje ALE! Preto ešte pár slov pridám.

Kvôli zranenej ruke som na tohtoročnom Horalovi nebol. Bol tam však aspoň Luboš a Marián. Oboch som poprosil, aby o tom niečo napísali a ja to potom spolu nejako zmixujem. Aspoň bude vidieť, kto si čo pamätal a ako videl túto akciu svojimi očami.

Môj príspevok z tohto kopcovitého maratónu z roku 2005 som končil so slovami, že niekedy v budúcnosti sa tam opäť vrátim spolu s partiou ľudí, ktorí pomôžu vytvoriť pohodovú a príjemnú atmosféru ako tomu bolo naposledy. Vtedy, keď som o tom písal, som ani netušil, že to bude už o rok.

Cesta a vôbec aj príprava na maratón boli tentokrát trocha odlišné. V prvom rade som už vedel kam a do čoho idem a tomu som chcel prispôsobiť aj fyzickú prípravu na jar. V druhom rade, organizátor podujatia zmenil spôsob prihlasovania sa formou žrebovania. Maroš oslovil ľudí a dal dokopy celkom slušný počet záujemcov. Podarilo sa, v losovaní sme boli úspešní a tak sme už koncom novembra minulého roka vedeli, že štartovné miesta máme isté.

Posledné roky bol problém sa na tento maratón už len prihlásiť a tento rok organizátori zaviedli novinku, losovanie. Ešte v neskorú jeseň bolo treba sa prihlásiť do lotérie. Rozhodli sme sa to spraviť ako tím, teda buď zoberú všetkých alebo nikoho. Pravdepodobnosť bola dosť vysoká ale nič nebolo isté. Nakoniec náš tím bol vylosovaní a tak sa položil základný kameň na dosiaľ rekordnú účasť Slovákov na tomto maratóne. Na druhej strane to že sa človek musí prihlásiť viac ako pol roka vopred je aj nepríjemne, nikdy človek nevie čo sa udeje, či bude čas na trénovanie a o počasí ani nehovorím. V každom prípade termín 2.7.2006 som mal poznačený v kalendári a v rámci možností som sa naňho pripravoval.