Trnava - Rysy 2015 alebo ako som za dva dni nachytal 4 defekty.

Štvrtok

Keď som po horúčavách skontroloval vývoj počasia na akciu o tri dni TT-Rysy 2015, tak som bol rozhodnutý, že si aj tento rok dám pauzu. Napísal som Citrónovi a ten mi rozhodnutie schválil. Asi aj kvôli tomu, že si dolámal kľúč na maratóne, takže aj on si dáva pauzu.
Ale v stredu kuknem na predpoveď a bola výrazne lepšia ako pred troma dňami. Takže sa ide. A neľutoval som.
Teda ak nerátam to, že som ráno našiel bicykel s prázdnou prednou dušou. Pre istotu som zobral tri rezervné. Stále to bolo lepšie ako u Škodovky, ktorý našiel bicykel s obidvoma prázdnymi kolesami.

Ako chlapec z roviny pokoril Dolomity.

Dojáčikmi opradené Dolomity sa stali pre mňa skutočnosťou. Niekto tam hore zariadil, že som sa dostal na štartovnú listinu a tímoví kolegovia sa nedostali. Nahradil ich Pongy, vďaka ktorému som mal super ubytovanie, podporu a tímového kolegu v jednom.

S veľkou hrôzou som zistil, že sa naplnili moje nočné mory a výkonnostne som na tom rovnako biedne ako Alberto Contador. Veď posúďte sami. On absolvoval na Gire za 3 týždne 3,5 tisíc kilometrov, nastúpal 43.000 metrov, vyhral prvé miesto a o mesiac neskôr na Tour už nevládal. Ja som absolvoval na grossglocknerskej časovke za 1,5 hodiny 17 kilometrov, nastúpal 1.100 metrov, vyhral 366-te miesto a o týždeň neskôr som na Zoške tiež nevládal. Zhoda ako cez kopirák :-)

Dá sa povedať, že týchto pretekov som sa zúčastnil iba vďaka svojej zábudlivosti, presnejšie kvôli tomu, že v pamäti mi ostali len tie pekné spomienky. Turisticky som totiž túto 17km trasu z horskej dedinky Heiligenblut k ľadovcu na vyhliadke cisára Franza Josefa išiel už v roku 2008 a po jej absolvovaní, alebo lepšie povedané odtrpení, som ihneď skonštatoval - nikdy viac!

Tí vnímavejší z vás si už možno všimli, že táto reportka sa od mojich ostatných máličko odlišuje a drží sa upraveného hesla „radšej raz vidieť, ako stokrát čítať“ :-) Je za tým niekoľko dôvodov, v prvom rade som chcel všetkým rukolapne ukázať, ako na každých rakúskych pretekoch neuveriteľne trpím nielen fyzicky, ale aj vizuálne :-)

Neviem kde berie Efa toľko energie každoročne zorganizovať takúto akciu pre 250 cykloturistov, ktorí sa ráno za brieždenia vydajú na 300 km jazdu cez pol republiky aby si polomŕtvi v cieli mohli povedať, že to zvládli. Prípadne že to opäť zvládli.

Po dlhej dobe som bol opäť na pretekoch, na ktorých som doteraz neštartoval, iba som o nich počul dobré chýry. A už dopredu môžem povedať, že sa mi naozaj páčili, najmä ich kopcovitá časť, ktorá viedla odľahlými zákutiami s peknými výhľadmi.

Niekto jazdí na ionťák, niekto na 12-stupňové pivo, my sme si dali tento mini maratónik na 12-stupňovú teplotu. Presne toľko mi ukazoval teplomer v zamračenom Purbachu, ale mohli sme sa aspoň tešiť, že na rozdiel od posledných dní už nepršalo. Emil tieto jesenné podmienky okomentoval slovami, že dnes sem prišli určite len tí, čo idú na víťazstvo.

Moje nohy a hlavne hlava už skoro zabudli na túto milú udalosť, ale musím aspoň pár riadkami o nej napísať, lebo som po prvý krát stál na bedni. Preteky som šiel po tretí krát a opäť 120km trasu, teda 3 kolečká. Poznal som ju teda dobre. Tento rok bola novinka a to štartovanie vo vlnách, najprv dlhá trať a potom na dva krát krátka 80km trať. Na štarte som stretol aj kamošov z klubu - Emila a Duškyho. Taktiež štartovali Expendables. Všetci krátku trať.

Sviatok práce ponúkal cyklistom hneď dve podujatia - Kritérium Masters v Komjaticiach a Račiansku Cykločasovku 6. ročník.  Rozhodovanie bolo ťažké, ale nakoniec zvíťazila chuť vyskúšať si boj s časomierou do kopca.  Chuť mi urobil už minulý rok Martin.