logosr

RSS
updated 8:38 PM, Feb 27, 2023 Europe/Bratislava

Ako chutí asfalt (s láskou venované karme)

Keď som v reportke zo zmoknutého Mondsee maratónu písal o svojom prvom súťažnom páde, okrajovo som spomenul aj predchádzajúce detailné kontroly asfaltu a iných spevnených povrchov, ktoré som v minulosti pravidelne vykonával rôznymi časťami svojho tela. O niekoľko týždňov neskôr som si ako pravý reportkový závislák povedal, že by som o tom mohol v zime niečo napísať, veď bude cyklistická nuda, tak nech sa chlapci pobavia.

  • Napísal: Dušan Hodúr
  • Rodičovská kategória: Reportka
  • Kategória: Cestná cyklistika
  • Návštevy: 4259

XCR Cannondale cup 2011 aneb deň po dni, minúta po minúte.

16.08.2011 Je pár dní po „karpaťáku“ a ešte sa z neho spamätávam. Tak chvíľu z nudy „brouzdám“ po stránke www.maratony.eu a hľadám, čo by sa dalo ešte na konci roka stihnúť. Snáď už nie je koniec sezóny ! Narazím na link http://www.cyklozavody.cz/ a po pozriem obrázky a je jasné že to „žeriem“ a idem. A je to v podvečer 09.09.2011 v piatok. Už len pre tú srandu, zajazdiť si na automotodróme. Vyskúšať a zistiť rozdiel hobík-profík. Rozposielam info bikerom.

  • Napísal: Michal Zajíc
  • Rodičovská kategória: Reportka
  • Kategória: Cestná cyklistika
  • Návštevy: 3265

Karpaťák 2011 očami spiatočníka

Na štarte valná hromadaAj keď som vedel, že pre nedostatok času tento rok doják nenapíšem, pri prezeraní fotiek, čítaní komentárov a po preflákanej nedeli (a na to čas máš?) mi to predsa len nedalo a pripájam pár spiatočníckych postrehov.


Povesť Dunajskej Lužnej zachraňovali (a mali proti mne čo robiť!) iba dvaja cyklisti, a to Marián Dluhý a Peťo Patrnčiak, keďže Mišo Motýľ odletel kamsi na dovolenku a Roman Rybanský úspešne absolvoval praktický kurz lámania vlastných rebier. (V Pezinku nás prišiel pozdraviť aj Rasťo Trubač, ktorý uskutočnil podobný experiment so svojou rukou.)

S babáma cyklistika ide jaksi lepšieJa som bol naladený optimisticky, a to bola chyba. Jazdu po kopcoch som simuloval na dovolenke, kde vám za 20 euro požičajú perfektný bicykel značky Radon a kde majú aj Dlhý Vŕšok zvaný Teide, na úpätie ktorého (vo výške 2300 m) sa dá od mora dostať po 45-kilometrovej neoblomne naklonenej rovine (najlepšia na tom všetkom je tá vyše hodinová cesta späť). Jaj, ale iné je diktovať si tempo sám a iné podriadiť sa teroru davu!

Ide vláčik na Bielu horu, šu šu šu
Začiatok bol sľubný: napríklad na Červený Kameň som sa vyštveral skôr ako Peťo Patrón a jeho družina. (No dobre, dostal defekt, no a čo?) Aj smolenickú natriasačku som ešte absolvoval spolu so zadným vojom pelotónu. Prekvapenie prišlo pri stúpaní na Bielu Horu, kde ani jediný človiečik, starý či mladý, nedokázal udržať moje tempo. Familiárne deja vu: predo mnou veľké zadky, predo mnou malé zadky, predo mnou zákruta – za zákrutou nikto. Vari sa všetci vykýblili? Našťastie nie, počkali ma v Jablonici.

Aj keď musím poriadne šliapať, cesta do Senice sa mi páči, okrem iného kvôli nedostatku áut. Príliš nevnímam to, že kvalita povrchu nie je ideálna. Obdivujem prácu žltomodrého anjela Roba Juhása, ktorý sa nepreteká, ale pozorne sleduje situáciu na chvoste a kolegiálne poťahuje nás roztratencov k väčším skupinkám.

Roztratení na Dlhom vŕšku
Pred Senicou odbočujeme doprava na Kunov a až do Myjavy prevažne stúpame. Mne to dáva zabrať ešte viac, lebo nechcem skončiť porážkou ako na Bielej Hore. Nie že by mi to vadilo, ale obávam sa, že sám cestu k pivu v hostinci U Freda nevystopujem. Podarí sa to za cenu, že si málo všímam okolie, čo teraz trochu ľutujem pri pohľade napríklad na fotografiu hradu Branč. Ako to ten Dušky, doparoma, zvládne, aj točiť, aj fotiť. (S tichou škodoradosťou konštatujem, že aj on toho ku koncu musel mal plné zuby, lebo fotiek zo Záhoria je pomenej. Ibaže by sa naopak nudil, alebo sa mu vybila baterka... no to by si ma, Dušky, naštval!)

Musím fajčiť, inak by som bol moc dobrý.
V hostinci nám bolo dobre a dlho. Tesne pred odchodom prifrčal individualista, ktorému sa kompas točil naopak. Stihli sme urobiť spoločnú fotku a hybaj do Priepasného. Tohto úseku som sa mimoriadne obával, lebo vlani som tam načisto sklapol. Tentokrát to napodiv šlo celkom solídne a relatívne bezbolestne. Dokonca som aj predbiehal, síce len trojicu napakovaných cykloturistov, z ktorých dvaja stáli pri ceste, ale aj to sa ráta, nie? Na zradne ostrú padaciu zákrutu „na zjazde z Dlheho vrsku na Horne Kosariska ... kde bol asfalt velmi mizerny“, ktorú spomína Marián na diskusnom fóre, si dobre spomínam aj ja, lebo som tam ledva ubrzdil a veľmo mi srco stislo (ak srdce je to, na čom sa sedí).

Na úsek do Vrbového som sa tešil, lebo sa dlho fičí dolu kopcom a nebude problém držať sa s ostatnými. A veru bol, priam do bodky sa opakoval bielohorský scenár. Vo Vrbovom sme mali v nohách okolo 120 km a tradičnú krátku pauzu pri čoraz ošarpanejšej putike. Mnohí z nás si hrkli pivo.

Bicykel z Medovej chalúpky
Nasledoval 24-kilometrový úsek do Trstína s legendárnymi „hupákmi“. Spočiatku sme šli spolu, ja na zadnom čele. Krátko za Vrbovým sa za nami rozjačala siréna a vzápätí nás začalo predbiehať policajné auto. Už je to tu, myslím si, boli zašití niekde za rohom, a teraz začneme pekne jeden po druhom fúkať. Keďže som mal strategicky výhodnú pozíciu, začal som rozmýšľať o sólo úniku. Našťastie policajtom sa iba nechcelo čakať, kým sa uvoľní protismer, a naše pivo ich nezaujímalo. Druhého vytrvalostného trubača spomína v zhrnutí akcie Marián. Možno chcel iba varovať: „Buďte opatrní, vy idioti za mnou, idem odbočovať.“ A my sme si aspoň zopakovali vybrané slová.

Podarilo sa mi zaklesnúť sa za Mariána s Duškym, ktorí veselo konverzovali, kým ja som sa zadúšal od námahy. V týchto chvíľach som už šiel vedome na doraz, skúšajúc, ako dlho to vydržím, zmierený s tým, že od Trstína, ako zatiaľ vždy, budem mať sólo na šliapacie. Ale nesťažoval som sa, naopak, až pri poriadnej námahe človek „z tej duše“ precíti, že naozaj žije, a spomalí čas, ktorý normálne letí čoraz besnejšie. Neviem, či som to vydržal štvrť hodiny: prestal som vládať na stúpaní niekde okolo Dechtíc práve v okamihu, keď Marián Duškymu povedal, že Ivan by vládal. (Neskôr mi doplnil, čo som už nezačul: že Ivan by aj tu vládal mlieť hubou až do rýchlosti presne 39.9 km/h.) S obdivom som sledoval tie vzďaľujúce sa sklonené postavičky pánov cyklistov. Až v týchto fázach sa ukáže, kto je kto a aké iluzórne bolo heslo Egalité a tak ďalej.

Po novučičkom asfalte na Trstín cesta ďaleká
V Trstíne som partiu ešte zastihol. Vyrazili sme spolu, ale po necelom kilometri som bol sám a bolo mi dobre. Pár slov som si vymenil s vracajúcim sa Trnavčanom, ktorého reťaz sa rozhodla, že je čas padať. Pár poznámok k fanatickému povzbudzovačovi pred Bukovou, ktorého spomína Robo. Kým som tam dorazil ja, rozmnožil sa na počet najmenej osem kusov. A nevedel som sa z nich vysomáriť. Hulákali a gestikulovali na každé protiidúce auto, akoby boli nafetovaní. Zrazu sa niektorí rozbehli a stovky metrov utekali hore cestou, a nie hocijako: nepochybne dobre trénovaní atléti. Jeden nehanebník si spustil tie biele trenky až pod kolená a dobrých sto metrov bežal takto. A boli rýchlejší ako ja! Obával som som sa, že budem terčom ich „povzbudzovania“, ale zdochliny im zjavne nestáli ani za posmech.

Na Záhorí som „zanechal všetky nádeje“ a mojou jedinou ambíciou sa stalo dotrepať sa na Babu, z ktorej ma chytali čoraz väčšie obavy. Premávka bola hustá, autá rýchle, niektoré ma obiehali nebezpečne blízko. Nepríjemný úsek. Chcel som sa kochať prírodou, lebo sa vyčasilo, ale nebolo vôle. Bolo mi ľúto, že som Peťovi sľúbil, že ho zoberiem autom, a on bude musieť zo zdvorilosti najmenej hodinu zbytočne čakať. Našťastie cestou na Babu chytil druhý defekt, takže nečakal iba zo zdvorilosti.


Neviem, či pomalá jazda prispela k oblaženiu tela i ducha, alebo zapracovala vidina skorého finále, ale na Babu mi to šlo celkom obstojne (občas doslovne). Napodiv, hore ešte bolo zopár ľudí a z rozhovoru vyplynulo, že meškám iba pol hodiny. Objavil sa Peťo s jemne deravým zadným kolesom. Po chvíli sme sa spustili dolu; ja som odfukoval, on dofukoval. A tu sme naďabili na Emila s rozbitým bicyklom, čakajúceho na manželku, sanitku a policajtov. Asistoval jeden z Trnavčanov. Manželka prišla po chvíli, takže sme mohli bez výčitiek svedomia pokračovať. Emil nevyzeral práve najšťastnejšie, ale bral veci s obdivuhodným pokojom. Spomenul som si, ako okolo obeda komusi vysvetľoval, že mal bezmála kolíziu s dievčinou, ktorá jazdila s nami: „Keby som sa s ňou zrazil, už si v živote nesadnem na bicykel!“ Osudu sa nevyhol, ale našťastie sa zrazil iba s motorkou.

Cieľ na Babe s babou.Nebol teda ten náš Karpaťák v širšom ponímaní celkom nevinný: dva pády (a to nerátam padajúcu trnavskú reťaz), jedno zlomené koleso, jeden zlomený rám a ako prekurzory jedna zlomená ruka a ktoviekoľko zlomených rebier.

A to nie je všetko. „Veď máš zlomené sedlo! A to ťa nebolelo?“ hovorí Peťo, keď mi v Pezinku na kruháči pomáha nakladať bicykel. „Mňa už bolí všetko, nejaká ďalšia zlomenina je mi u prdele“ (a bola). A vtom mi svitlo. No jasné! Preto som bol od Košarísk taký slaboduch! Iste som zlomil sedlo vlastným srcom, keď mi ho tam v zákrute tak prudko zovrelo. A preto to odvtedy so mnou šlo dolu vodou. Možno predsa len odvolám svoju rezignáciu a prídem aj o rok – s novým sedlom. A potom sa majte na pozore, sokolíci karpatskí!

  • Napísal: Vladimír Bilík
  • Rodičovská kategória: Reportka
  • Kategória: Cestná cyklistika
  • Návštevy: 3391

Karpaťák 2011

Na štarte v PK som sa dostavil asi 2 minúty pred oficiálnym štartom. Zdalo sa mi, že je snáď rekordná účasť. Rasťo nás tam fotil a tešil sa, že nemusí ísť. :-) Ešte Marián zahlásil základné pokyny a vyrazilo sa.

Pohromade sme išli asi len po Šenkvice. Odtiaľ sa to všetko plynule roztiahlo až po Jablonicu. Bachli sme si tam dobrú čapovanú malinu, ako nám odporúčal Marián. Fakt bola dobrá. Aj krčmárka bola rada že chutí.

Potom sme pokračovali ďalej na Myjavu. Spolu sme išli asi po Prietrž. Za ňou bola celkom kvalitná 12% (nie pivo, stúpanie) „to nemvypadá dobre“, vravel Milan, takže balík komplet na franforce až po Myjavu. Trasa parádna, asfalt už menej. Nejako sme sa už ale dohrkali na futbalový štadión v Myjave do BedRock reštiky a sadli si na terasu. Na to, že v podniku pracovali tuším len 2! ľudia, si myslím, že tú takmer 40 člennú cyklotlupu čo sa dovalila, obslúžili v rámci svojich kapacitných možností celkom v norme.

Vedúci zájazdu rozdáva čerstvé info.
Trošku sme potom síce meškali ale tempo čo brúsili tí neukojenci vpredu sme pomerne rýchlo dobehli. Akurát sa nám jeden cyklista vysypal pri zjazde z Dlhého vŕška. Dal si v rigole vyrobiť v malinčí efektné červené tetovanie na lýtkach. Nie ako my, suchári, otetované odtlačky vlastnej píly.

Do Vrbového sme sa dovalli ako veľká voda. Jaro čo išiel napred si ešte ani pijatiku nestihol kúpiť. Tento podnik je už podľa mňa strašný pajzeľ. Kedysi som sa tu rád zastavil aj mimo Karpaťáka. Teraz som si tam nekúpil ani tú čiernu limonádu či čo to tam za patoky čapujú.

Forzááá forzááá
Z Vrbového do Trstína viedla novučičká asfaltka. Ani čiary ešte nestihli namaľovať. Akurát si neviem spomenúť, či tá cesta bola naozaj v takom hroznom stave, že jej bolo treba dať prednosť na úkor tankodromu v Smoleniciach. V krčme v Trstíne zase nával na krčmárku a tá to celkom slušne zvládala. Na mnohých už bolo vidno únavu. A to som si hovoril, že nás čaká ešte dosť zradná etapa. Preliezť Bukovú a vyterigať sa na Babu. Pred Bukovou nás pri lome pobavili šialení cyklofanatici, ktorí stáli pozdĺž slávneho stúpania a mohutne povzbudzovali skoro ako na Tdf. No dobre, nebolo ich veľa, iba jeden. Ale niekde treba začať. :-)

Za Bukovou som ťahal Milana, ktorý už mal dosť. Cestou sme ešte zobrali Emila za Sološnicou. Po prechladnutí na neho doľahli kŕče. Takto sme sa nejako dostali do Perneku a odtiaľ už každý za svoje.

Na Babe som bol tento rok druhý krát. Cestári rozpadajúcu krajnicu „vyriešili“ semafórmi, inak nič nerobia. Aj tak to však bláznivým jogurtom neprekáža a veselo režú zákruty hore-dole. Počas celého zjazdu som sa stále pozeral dozadu, či niekomu neskrížim cestu.

Tento ročník Karpaťáku ma unavil asi najviac zo všetkých „diaľkoplazových“ akcii, čo som mal tento rok. Iné je voziť si prdel na BA-JASNÁ či TT-RYSY v závetrí balíka a iné je robiť žuvačkára. Krajina na Myjave je veľmi pekná. Keby boli aj cesty také dobré ako v Rakúsku, to by tu boli pravé cyklistické orgie. Už len tí vodiči keby boli menej agresívni. Asi aj niektorí motorkári.

Ešte zopár mojich čísiel.

Trasa: 245 km
Čas: 8:50
Nastúpané: 2280 m
Priemerka: 28,4 km/h

  • Napísal: Robert Juhás
  • Rodičovská kategória: Reportka
  • Kategória: Cestná cyklistika
  • Návštevy: 3651

Karpatský maratón 2011

Ucastnici zajezdu
Reportky z Karpaťáku nezvyknem písať a nechystal som sa ani teraz, ale zo zúčastnených „pisálkov“ Vlado-špecialista nemal mať čas, Marián-vedúci sa tiež netváril nadšene a keďže spolu s časovkou by mala byť táto akcia výkladnou skriňou klubu, nechcel som v tom nechať Roba-tutovku samého. Nakoniec si Vlado vstúpil do svedomia, čo ma dosť potešilo, lebo pri čítaní jeho postrehov sa zvyknem váľať od smiechu, ale mal som už čo-to rozpísané, tak mi bolo ľúto prestať a stlačiť Delete. Rozhodol som sa ale, že táto reportka sa bude od mojich doterajších výrazne líšiť. Žiadne fantazmagórie, bude absolútne seriózna s vysokou výpovednou hodnotou, čím možno zaútočí aj na budúcoročnú Pulitzerovu cenu. Nie, dôvodom tejto zmeny nie je to, že mi policajti našli moje marihuanové políčko, iba začínam mať pocit, že niektorí protiidúci cyklisti sa na mňa nejak divne usmievajú. Pacienti na Cajle vedia o čom hovorím :-)

02
Deň pred štartom mi dal Marián dôležitú bojovú úlohu, nafotiť maximum záberov a podľa možnosti zvečniť každého, kto sa zúčastní. A keďže mali prísť aj 3 baby, čo som ja na tejto akcii ešte nezažil, tak mi pribudla aj jedna samostatná tajná misia s krycím názvom „babské zadky“ :-) Priznávam, že túto úlohu som totálne nezvládol, lebo jeden „záujmový objekt“ meškal a ďalšie 2 sa nenápadne vytratili nejakými skratkami a na trase som ich videl už len raz. Po štarte sme až do Šenkvíc išli spolu, ale už v hupkách na Vištuk sa ukázali výkonnostné rozdiely, „plašoni“ odfujazdili a ja som tradične ostal v skupine vychutnávačov. Spolu sme si to vychutnali až na Červený kameň, kde som urgentne musel vyriešiť rovnicu chladné počasie + moje ľadviny = dlhááááááá čúracia pauza. Všetci mi zdrhli a pod kopcom som dobehol len Ďuriho, tak sa ho pýtam, či zahájime stíhačku. Do obrazu ma dostal slovami, že tento rok nafúkal dnes ráno na cesťáku prvýkrát gumy, na horáku má najazdených asi 400km a pred Trstínom sa cez Bukovú vracia späť. Aha, no nevadí, ale špicu by si mi potiahnuť mohol, nie? :-) Spolu sme išli až do Doľan a ostatných chalanov sme stále videli niekoľko sto metrov pred nami, tak som sa pokúsil stiahnuť medzeru a podarilo sa mi to na konci Horných Orešan. Nechcel som veľmi mrhať energiou, ale aj tak som dosť cítil nohy a celkom mi to dalo zabrať. V skupine už znova boli 2 baby, preto som trochu nažhavil foťák, aj keď neviem, či sa mi to za tie boľavé nohy oplatilo :-)

03
Pred Trstínom sa princezné rozlúčili a zbabelo vrátili cez Bukovú. Dievčatá, viem že sa zúfalo chcete dostať k nám do klubu, medzi vyšportovaných švárnych šuhajov, ale takto to naozaj nepôjde. Kto chce jazdiť za Ukrajinu, musí podávať aj primerané výkony :-)) A jedným dychom musím znova pochváliť juniorov, ktorí aj so svojim kamošom zvládli celú trasu na horákoch a väčšinou lietali v predných skupinách. Chalani nebojte sa, klub vám určite kúpi poriadne karbónové cesťáky. Len si musíte nájsť dobrého manažéra. A aj ten klub :-) Akonáhle dzífčence opustili skupinu, Robo sa zbláznil a z Trstína po Bielu horu nasadil také tempo, že som skoro skolaboval. Pod kopcom nás dobehli a predbehli chlapi, ktorí pod „červákom“ opravovali defekt a ako mi neskôr hovoril Jaro, kúsok sa s nimi viezol a stále išli okolo 40km/h. Fajn, beriem späť, Robo sa až tak veľmi nezbláznil :-) Na Bielu horu vyšiel každý za svoje, dole chvíľu na voľnobeh, záver potiahla lokomotíva Emil a už sme stáli v krčme v Jablonici. Všetci odpočívali, len ja som ťažko pracoval – foťákom :-) Našiel som tam aj náš tretí zblúdilý ženský prírastok, ale mojej misii to veľmi nepomohlo. Neviem či bola taká rýchla alebo nenápadná, ale videl som ju len v Jablonici a potom až v Perneku. Ale až na počiatočnú skratku prešla celú trasu, toto keď sa roznesie do sveta, tak o rok bude pomer muži – ženy určite aspoň 50:50 a možno prídu aj nejaké supermodelky. Ako už písal Marián v niektorom komentári, díky Broňa! :-)) A aby som nezabudol, na krátky úsek sa tu k nám pridal aj „zoškový riaditeľ“ Peter, ale v drese BA-Jasná spred 2-3 rokov. Efa by sa potešil, ale my sme ho za to po(s)tupne zdr.... zdravili a slušne mu to aj vytkli :-)

04
Najbližšou zastávkou bol obed v Myjave a išli sme tam veľmi pekným krajom, bočnými cestami cez Osuské, Prietrž a Kunov. Pred odjazdom nám Marián ešte popísal čakajúce nástrahy, niekoľkokilometrový hrboľatý úsek a dva 7%-né plazáky. Tie hrboly neboli až také strašné, aspoň sme zažili menší slovenský Paris-Roubaix, ale tých stúpaní som narátal viac a myslím, že niektoré časti boli ostrejšie ako 7%. Títo „vedúci zájazdov“ sú líšky prešibané, to som si všimol už na cyklodovolenkách s Rasťom. Najhoršie úseky preventívne trochu zahmlievajú, aby sa im ovečky nerozutekali už pred štartom :-) V Myjave sme sa celkom dobre a aj relatívne rýchlo najedli, na rozdiel od minulého roku bolo pred odjazdom dostatok času, aby sa jedlo trochu v žalúdku usadilo a asi nikto nemal nutkanie po kilometri zastaviť pri krajnici a „nakŕmiť holuby“ :-) Čo bolo dosť dobré, lebo nasledoval nepríjemný úsek cez Priepasné a Dlhý vŕšok na Košariská. Najhoršie bolo, že Dlhý vŕšok je naozaj vŕšok a ešte aj dlhý, názov vôbec neklame. A kým doteraz bolo zamračené a chvíľu dokonca padlo aj zopár dažďových kvapiek, teraz do kopca vyliezol Oskar a poctivo nám piekol na kokosy. Ale inak znova nádherný úsek na dosť kvalitnom asfalte a následne aj pekný zjazd. Pred výjazdom na hlavnú cestu sme sa počkali, nasledovalo 13km klesanie do Vrbového. Tu ma trochu pobavil Marián, ktorý hovorí – „polovička už choďte, aby sme nevytvorili veľkú prekážku na ceste, ostatní pôjdeme neskôr“. Väčšina sa začala postupne rozbiehať a Marián zrazu zahlásil „už sme tu všetci, ideme“. Takže onedlho sme cez celý jazdný pruh vytvorili niekoľko desiatok metrov dlhú, rýchlu a hlavne absolútne jednoliatu masu, cez ktorú nemohlo prejsť nič. Až do Vrbového nás myslím predbehlo len jedno auto, ale klobúk dolu, nepočul som ani jeden nervózny klaksón.

05
Po pauze vo Vrbovom nás čakal úsek, na ktorom by Mark Cavendish dávno zahodil bicykel do jarku a aj Philippe Gilbert by mal z neho zimomriavky :-) 24km hupáčikov do Trstína. Na moje prekvapenie aj vytrénovaní borci zvolili opatrnejšie tempo a do prvého stúpania sme išli všetci spolu, takže sa medzi nás musel vkliniť jeden neurotik na červenom pickupe a sústavným vytrubovaním nám doprial fanúšikovskú atmosféru. Zľava som sa dostal kúsok od jeho otvoreného okna, tak som počul, ako nás zanietene povzbudzuje slovami „ťahajte rýchlejšie vy ..., kto sa bude za vami vliecť?!“ Momentálne nás tu bolo toľko, že by sme ho aj s tým pickupom ľahko zmlátili do malej červenej kocky, ale s pribúdajúcim vekom som nejaký kľudnejší, niekedy už trúbiacim šoférom neukazujem ani prostredník, tak som si len pre seba zamrmlal, aby držal ženský orgán na štyri začínajúci písmenom P. Čiže pusu :-) Na vrchu stúpania odbočil a nás nasledujúce hupky roztiahli na malé skupinky a jednotlivcov, takže takéto zábavné momenty už nehrozili. Väčšinu trasy som odjazdil s Mariánom, šetrili sme sily ako sa len dalo a neskôr večer sme si v Pezinku vyznávali lásku, ako nám to spolu dobre klapalo :-) V krčme v Trstíne som sa tešil, že už len 40-50km, síce so stúpaním na Bukovú a na Babu, ale inak pohodička. Nebola to celkom pravda, aj keď na Bukovú to ešte išlo celkom dobre. Na začiatku nás potešil utekajúci fanúšik, ktorého som žiaľ nestihol odfotiť, ale akčne ma zastúpil Robo. Neskôr som prešiel vedľa Emila, ktorý zastavil s kŕčmi, ale zrejme ho rýchlo prešli, lebo na konci kopca už išiel vedľa mňa a ospravedlňujúco sa priznával, že sa mi vezie v háku ako nejaký „šnicel“. Emilo konečne si na to prišiel, netreba byť stále len lokomotíva :-))

06
Pod kopcom sme vytvorili 5-člennú skupinku a vydali sa na posledných cca. 30km. Presnejšie nekonečných 30km, mal som pocit, že do toho Perneku snáď ani nedorazíme. Fúkal nepríjemný protivietor, špicu sme si točili každý koľko vládal, ale viac ako nohy ma už bolel zvyšok tela. Niekde pred Rohožníkom sme stratili „kŕčovitého“ Emila a kúsok za ním sme sa rozpadli na dvojičky, ja som znovu ostal s Mariánom. Ani jeden z nás tadiaľto nezvykne jazdiť, tak sme hádali, že najbližšia dedina je Jablonové a potom už musí prísť Pernek. Najbližšia dedina bola Kuchyňa. Znechutene som si zanadával, potom sme si ale uvedomili, že Jablonové je z druhej strany a naozaj nasledoval Pernek. Chválabohu! Na Babu sa mi už išlo celkom dobre, akurát Mariána začali chytať kŕče, ktoré rýchlo zažehnal pár extrahltmi vody. Najprv Emil, teraz Marián, trochu som ľutoval, že som si so sebou nezobral tabletky proti kŕčom, ktoré mi na skúšku daroval Ivan. Ale nechcel som riskovať, v niekoľkých reportkách som si z Ivana trochu robil srandu a vôbec by ma neprekvapilo, keby mi miesto protikŕčových tabliet dal tie „Erikine“. Veď poznáte tie bilboardy, v dobrej viere si ich dám proti kŕčom a ráno sa zobudím so „super prsiami a štíhlou líniou“ :-)) Aj keď popravde asi žiadnemu chlapovi by nevadilo, keby mal vždy poruke dve super prsia :-) Lenže bacha, treba čítať aj malé písmenká, jedným s nepríjemných vedľajších účinkov je symptóm „prirodzene krásna“. To nieeee, to by som asi nezvládol, múdry, šikovný, bohatý a ešte aj krásny??? :-)))

07
Krátke zhodnotenie – bolo to pekné, ale trochu dlhé, z PK do PK som mal 208km. Neviem aký názor majú borci, čo boli výkonnostne o level vyššie, ale mne by takých 150km úplne stačilo. Dievčatá poviem vám pravdu, v klube sme už aj tak väčšinou po záruke, nabudúce pôjdem radšej s vami skratkou :-) Len dúfam že mi nebudete závidieť moje super prsia :-) Ešte k tej Emilovej búračke s motorkou pri zjazde z Baby, dozvedeli sme sa o nej až v krčme v Pezinku a dosť nám odľahlo, že z nej vyšiel relatívne dobre. Nechcem hádzať všetkých šoférov a motorkárov do jedného vreca, niekedy má aj slušný vodič zlý deň a urobí hlúposť, niekedy mu cyklista svojou jazdou k tomu aj dopomôže. Ale na tohoto magora na motorke by som použil islamské právo, holého ho priviazal na bicykel a bez bŕzd pustil dole kopcom, nech si to užije. A potom ešte zopár rán, aby do budúcnosti nezabudol. A konečne by sa už mohli zobudiť aj policajti a miestni politici, veď kvôli niekoľkým idiotom ide na tomto kopci o život už zopár rokov.

Fotky: http://picasaweb.google.com/dusan.hodur/Karpatak2011

  • Napísal: Dušan Hodúr
  • Rodičovská kategória: Reportka
  • Kategória: Cestná cyklistika
  • Návštevy: 3450

Okolo Villachu

Trio
Každoročne sa snažíme s kamarátom Maťom aspoň raz v roku absolvovať cyklistickú minidovolenku, niečo ako cyklosústredenie, či ako je dnes v móde nazývať veci anglicky „cyklokemp“ – jednoducho bajkovačku v poriadnych kopcoch, alebo aspoň v nádhernom prostredí. Taký neoficiálny vrchol sezóny. Po vlaňajšom Stelviu, ktorým sme si nasadili latku dosť vysoko, sme dlho rozmýšľali, ktorú oblasť si vybrať, aby sme dodržali určitý štandard. Keďže chodíme väčšinou na predĺžený víkend (štvrtok-nedeľa), nechceli sme to siliť príliš ďaleko od Blavy. Nakoniec sme si vybrali juh Rakúska, tzv. trojmedzie (hraničný trojhran: Rakúsko, Slovinsko a Taliansko), kde je na malej ploche dosť vysokých sediel alebo kopcov a cesta sem trvá okolo päť hodín. No a tu je naša reportka:

  • Napísal: Milan Kiač
  • Rodičovská kategória: Reportka
  • Kategória: Cestná cyklistika
  • Návštevy: 3430

Zwettler 2011

Hodlal som si s týmto maratónom „vybaviť“ účet za minulý rok, keď ma v tempe zabrzdili technické problémy s bicyklom. Tak som sa až do cieľa stihol pekne vyvariť.

Na štarte

  • Napísal: Robert Juhás
  • Rodičovská kategória: Reportka
  • Kategória: Cestná cyklistika
  • Návštevy: 3122

Trnava – Rysy 2011

Citrón lepí Bakyho
Už chodím na túto akciu tak pravidelne, že ma „trnaváci“ začnú brať ako povinnú výbavu. Stále však neviem bez problémov, podobne ako BA-Jasná, rozchodiť ranné jazdenie. Po prvú prestávku je to skrátka psycho. Potom to už ide stále lepšie a keď padne 200 km hranica, kedy sa už neoplatí ísť nazad domov, vtedy to ide samo. Horšie je, že tá 200 je pod Čertovicou. :-)

  • Napísal: Robert Juhás
  • Rodičovská kategória: Reportka
  • Kategória: Cestná cyklistika
  • Návštevy: 4560

Časovka ku hviezdam 2011

Na štarte
Tento rok som sa rozhodol ísť tvrdo za víťazstvom. Podmienky sa zdali byť ideálne, síce nie vďaka mojej excelentnej forme, ale kvôli chýbajúcej konkurencii. Keď som si pozrel, kto ma predbehol na posledných dvoch ročníkoch, mal by som mať teraz cestu na vrchol vydláždenú zlatom. Julo Bugár ani prekliato rýchli železničiari nemali prísť a Ivan je tiež mimo hry, lebo znovu predstiera strašne smrteľnú chorobu. Uznávam, dosť čierny humor aj na moje pomery, ale kto poznáte Ivana, dobre viete ako to skončí. O rok dofičí už ako duplovaný Armstrong a nohy bude mať rovnako rýchle, ako mal teraz „klapačku“ pri rozprávaní do megafónu :-) Nenechal som ale nič na náhodu a absolvoval aj tréning priamo na trati. Prvýkrát niekedy začiatkom mája, turistickým tempom za 24 minút. Celkom ma to potešilo, keď pôjdem naostro, určite budem mať výborný čas. Naostro som išiel asi v polke júna, stupák popri Zoške som ledva vytiahol na poštárovi a čas som mal okolo 22 minút. To som sa už veľmi netešil a keďže ďalší tréning mi znemožnilo boľavé koleno po páde na Mondsee, musel som nájsť inú motiváciu. Pokúsil som sa presvedčiť Peťa Majdu, aby víťaz dostal aj hotovosť, aspoň 50 evri. A keď náhodou nedajú sponzori, riaditeľ takýchto prestížnych pretekov by predsa mohol dať aj z vlastného vrecka. Z nepochopiteľných dôvodov nesúhlasil :-) Skúsil som ešte zaútočiť na city, ako jediný som sa zúčastnil všetkých ročníkov, takže by sa patrilo adekvátne ma odmeniť. Bol to len bluf, nie som jediný, ale aj tak som dostal odpoveď, že to až na 25-tom ročníku. V poriadku chlapci, ale potom zacvakáte aj za nový rekord trasy, lebo pri ťahaní do kopca sa už budem odrážať aj francúzskymi barlami a určite budem nadopovaný liekmi na všetky možné choroby. V tom lepšom prípade aspoň Viagrou :-))

A cieľ
Keď som sa s Monikou – mimochodom striebornou medailistkou a spolu s našimi dvomi vymakanými juniormi svetlou nádejou klubu – blížil k Modre, predbehli nás dve skupinky a pri pohľade na nich som ihneď stratil aj posledné ilúzie. Asi by som si ich nerobil ani vo sne, keby som tušil, že až traja to zajazdia pod 17 minút a ďalší šiesti pod 18. U víťaza mi vyšla priemerka skoro 27 km/h, ako som sa v cieli zhodol s Marianom, to máme niekedy problém urobiť aj na rovine. Chlapi teraz úplne vážne, aké motorčeky používate? Kľudne mi to napíšte do komentára, mlčím ako hrob. Momentálne sú moderné reči o wattových výkonoch, tak som sa pokúsil narvať do sedlovky 35-kilový motor z požiarnickej elektrocentrály, ale trochu teraz šúcham zadný ráfik o asfalt a štartovacia šnúra sa mi motá do prehadzovačky, tak potrebujem poradiť :-) Okrem wattov ma telka zblbla aj infoškou, že pred časovkou sa treba poriadne rozjazdiť, tak som sa po zaregistrovaní trocha povozil, trocha čo-to pofotil a konečne aj odštartoval. Bolo skôr chladno ako teplo, čo mi celkom vyhovovalo, ale fúkal nepríjemný protivietor. Až po zastávku pod Zoškou to išlo celkom dobre, potom začala kalvária. Mám to šťastie, že som si na rôznych pretekoch a dovolenkách mohol odjazdiť zopár ťažkých kopcov, aj niektoré slávne z Gira a Tour, ale tých 9% bolo aj tak stále 9%, vôbec sa ma nezľakli a dali riadne zabrať. Možno sa dopočuli, ako mi nedávno Zoncolan zničil tajné sny, dal pár faciek a s kopancom do zadku poslal po necelých 4km späť do auta :-) Miesto zhodenia na malú pílu som použil taliansky (alebo španielsky?) prevod – vpredu veľká a vzadu najľahší – a ako-tak tým udržal rýchlosť. Viem že sa to nemá, že to bicyklu nerobí dobre, ale veď nedávno kvôli troche dažďa trucoval a dokonca sa ako malé decko za jazdy praštil o zem, tak nech konečne pochopí, kto je tu pán :-)

V centre pretekov
Vojaci používajú na prekonávanie ťažkých terénov BVP (preklad pre modroknižkárov - bojové vozidlo pechoty), podľa Wikipédie ho sovieti nazývali BMP (bojevaja mašina pechoty), ja v takýchto kopcoch využívam BNP (bolesť, nadávky, pot :-)) Mám už overené, že dobre načasovaná séria správnych nadávok dokáže výrazne zvýšiť výkon, lenže teraz som mal pocit, že mi roztrhne pľúca, bol som rád, že môžem vôbec dýchať, nieto ešte nadávať. Keď som to konečne zvládol a na krátkom miernejšom úseku lapal dych, čakali ma ešte 2 hupky. Tí čo ste to prešli za 17-18 minút sa teraz asi čudujete, o čom to rozprávam. Verte mi, naozaj sú tam ešte dva kopčeky, cítil som ich každý rok. Tých 16-minútových presviedčať nebudem, tí by mi neuverili ani to, že cesta na Zošku je do kopca :-) Po hupkách nasledoval krátky zjazd, ostrá zákruta doľava a posledný plazák do cieľa. Tu treba pozbierať posledné zvyšky síl, nakopnúť motorček a upaľovať čo to dá. Veď som aj chcel, ale ako by povedal Peter Velits, nemal som už dobré nohy :-) Nepozerali ste náhodou na Eurosporte Giro d´Italia? Keď jednu z etáp vyhral John Gadret, Bakalář si z neho ešte niekoľko dní robil prdel, že ako to mohol dokázať s tými „hubeňoučkými“ nožičkami. Lenže John Gadret má 58kg, ja mám o 15 viac a miesto nôh rovnaké špáratká, to by som chcel fakt vidieť, či by s mojou postavou robil frajera aj na tomto svetoznámom stúpaní :-) Už počujem ako niektorí hovoríte, že máte ešte o 15 kíl viac ako ja a ako vás to v kopcoch znevýhodňuje a bla bla bla. Lenže tým pádom máte aj oveľa viac sily, tak nevymýšľajte a makajte :-))

Tohtoroční víťazi jednotlivých kategórii
Teraz si určite myslíte, že som nevyhral. Nie je to celkom pravda, vo svojej vekovej kategórii som skončil 11-ty, čo sa dá s prižmúrením všetkých očí interpretovať aj ako dvakrát prvé miesto :-) Ale viacej ma teší čas, iba o 6 sekúnd horší ako môj najlepší na prvom ročníku, lenže vtedy som ešte jazdil o kategóriu nižšie medzi „soplákmi“, takže tento má pre mňa väčšiu cenu. Najhoršie je, že sa mi pomíňali výhovorky, ak by ste mali nejaké dobré, hoďte mi ich do mailu alebo komentu, o rok sa isto znova zídu :-) Najprv som chcel použiť boľavé koleno, ale na rozdiel od chodenia, sedenia a ležania je bicyklovanie asi jediná činnosť, pri ktorej ma skoro nebolí. Preto mi vychádza, že dôvodom môjho neúspehu môže byť len zlá organizácia pretekov. Netvrdím že úplne všetko bolo zlé, oproti tým minuloročným párkom dovezeným priamo z Gumonky bola kapustnica naozaj parádna. Ale súťažné kategórie, to bol totálny omyl. Prosím pekne a kde je kategória lenivých skorocyklistov s tenkými nohami a iniciálkami DH? Aj keď pri mojom šťastí by určite prišiel nejaký namakaný podvyživený Džon Hgadret a zas by som vyšiel naprázdno. Ale som rád, že je demokracia a môžem si bez následkov dovoliť takúto konštruktívnu kritiku do vlastných radov. Ak budete onedlho čítať, že predávam svoje klubové dresy, tak to je len náhoda :-) Záverom už iba jedna výzva, kto tento rok ešte nespadol, príďte k nám do klubu. Ako to tak sledujem, túto sezónu sme už boli dole skoro všetci. Už sa teším na blížiaci sa Karpaťák, kde asi nebudeme robiť tradičné gruppetto, ale skôr lazaretto :-)

Niekoľko fotiek: http://picasaweb.google.com/dusan.hodur/CasovkaNaZosku2011

  • Napísal: Dušan Hodúr
  • Rodičovská kategória: Reportka
  • Kategória: Cestná cyklistika
  • Návštevy: 3529

Mondsee Radmarathon 2011

01
Opakovaný kanadský žartík už väčšinou nebýva smiešny a jeho autor riskuje aj jednu-dve rany medzi zuby. Konkrétne odo mňa. A ešte konkrétnejšie ten rakúsky dažďový vtipálek, ktorého určite vykopli z Olympu a teraz si lieči komplexy z niektorej germánskej hory. Na tomto maratóne totiž znova lialo, pršalo alebo aspoň mrholilo, od piatku do nedele som slnko videl asi len raz. Trochu mi to kazilo náladu a hlavne turistické plány po okolí, v piatok po rozložení v kempe som sa peši vybral do cca. 8km vzdialeného Mondsee a behom pár sekúnd prišla taká prietrž, že som zmokol až na kožu. V sobotu bolo aspoň doobeda iba zamračené, tak som to využil na jednu lanovkovú a jednu naozajstnú túru. Tá naozajstná viedla na horu Drachenwand a bola pekná aj dosť náročná, so strmými stúpaniami, rebríkmi aj lanovými úsekmi. Škoda, že som sa dostal asi len do jej polovičky, lebo by som nestíhal registráciu na preteky, ktorá bola iba od 14 do 18h. Nedá mi to a musím si trochu zafrflať, pri tom množstve prihlásených mohli kľudne registrovať aj v piatok, prípadne aspoň v sobotu už od rána. Všetko by som v pohode stihol a ani by som nemusel stáť v rade.

02
Prihlásený som bol na trasu B, 140km a 900 výškových metrov. Po túre na Drachenwand som riadne vyhladol, tak som sa po zaregistrovaní postavil do rady na rakúsku špecialitu – Kaiserschmarrn. Neviem či toto jedlo poznáte, je to vlastne strašne sladké palacinkové cesto rozmlátené na kúsky, pocukrované a k tomu kompót alebo detská výživa. Celkom dobrá kalorická bomba, adrenalínové typy ju ešte zapíjajú mliekom na zlepšenie šprintérskych schopností :-) A znova idem frflať. Moja mama je stará prešpuráčka, takže „šmorn“ poznám aj z domu a aj keď som totálny kuchyňový analfabet, viem že jeho príprava trvá 15-20 minút. Oni to robili „live“ na jednej veľkej panvici, po 15 min. čakania som sa v rade posunul asi o 10cm, potom sa im pokazil šporák a po ďalších 15 minútach ma od uhynutia nakoniec zachránila blízka pizzeria. Ale pri tom čakaní som aspoň zistil, aký je svet malý. Stretol som tam svojho nemeckého kamaráta z Amadé, asi bol tiež dosť hladný, lebo znova prišiel od Mníchova na bicykli. Ale tentokrát to mal o nejakých 50-80km bližšie, tak som sa už tváril cool, že no a čo, veď normálka, nie? :-) Samozrejme takto dobre rozjazdený nemal problém ísť na druhý deň 200km trasu A. Nie som si tým úplne istý, ale na lanovkovej túre som asi videl aj rodičov toho zime a vodeodolného mutanta z Dolomiten Radrundfahrt. Podľa informačnej tabule bolo v dedine 13 stupňov a na vrchole Zwölferhorn iba 4 stupne. Hneď som dal otočku do auta, zobral ešte jednu bundu a po vystúpení z lanovky mi v ľadovom vetre bolo tak akurát. Títo dvaja Eskimáci nemali problém, on iba v tričku a v kraťasoch, ona s holými nohami v plážových šľapkách. Gratulujem, ľadové medvede by určite pukali závisťou :-)

03
V noci zo soboty na nedeľu stále pršalo, ráno tiež a tak som sa do Mondsee odviezol autom, aby som bol aspoň na štarte suchý. Intenzita dažďa sa menila, trasa A štartovala pol hodiny pred nami, vtedy len mrholilo a vyzeralo to celkom nádejne. O chvíľu ale začalo znovu silno pršať, natiahol som teda kompletný kúpací úbor a odišiel na štart. Pri štartovom výstrele to už opäť bolo trochu lepšie, ale aj tak som bol po kilometri totálne mokrý. Aj na ceste bolo dosť vody a zo zadných kolies nepríjemne plieskala do tváre, preto som si od balíku nechával menší odstup. Na piatom kilometri sme išli mierne dolu kopcom, tacháč mi ukazoval 45km/h, mal som asi 10m medzeru a trochu som pridával, aby som sa dotiahol bližšie. Zrazu počujem výkriky. V tých spŕškach vody som mal hlavu automaticky viac sklonenú a možno som sa práve pozeral na comp, policajti by asi povedali, že som sa dostatočne nevenoval riadeniu a neprispôsobil rýchlosť jazdy stavu vozovky. Začal som brzdiť a hneď som vedel, že už je neskoro. Videl som, ako pár ľudí predo mnou padá, jedinou šancou bola medzera medzi dvoma chlapmi, tam keď prejdem, tak to možno ešte ustojím. Keď som bol na ich úrovni, tak ten chalan vľavo trochu uhol doprava, brzdou som mu vpálil do baranov a už sme obidvaja ležali. Ja dole, on na mne. Chvíľu mu trvalo, kým sa vyplietol a popri tom zľahka nadával. Reku čo pindáš, veď som sa šľahol pod teba, aby si bol na mäkkom. Aj keď ja som vlastne dosť kostnatý, tak asi mal dôvod :-) Našťastie sa mu nič nestalo a za chvíľku pokračoval v pretekoch. Nahodil som reťaz a začal kontrolovať škody. Na sebe som nenašiel nič, na bicykli roztrhnutá omotávka, pokrivené obidva košíky na fľaše a odtrhnutá podsedlová kapsa. Na sekundu som zauvažoval, či mám ísť ďalej, ale slabá bolesť v kolene zavelila na návrat. Na mieste sme ostali traja, chalan s krvavou nohou nasadol do zberáku, jedna babenka a ja sme pomaly vyrazili na spiatočnú cestu. Bolesť začala byť pri niektorých pohyboch dosť silná, preto som sa rozhodol že balím a čo najskôr pálim domov.

04
Tak takto po 5km skončila moja premiéra na tomto maratóne. Pádov som už zažil dosť, veď aj moje lakte a kolená vyzerali pri narodení určite inak :-) Pred Meridou som 13 rokov jazdil českého Šírera a to som bol dole tuším každý rok, väčšinou kvôli vlastnej blbosti. Ten bicykel ale robil česť svojej vlasti, lebo bol ukážkový vychcálek. Ja som sa vždy váľal po asfalte alebo betóne, on spravidla skončil na mäkkučkej tráve, vedel by som o tom napísať tiež zopár historiek, vtedy bolestivých, teraz už smiešnych. Na pretekoch to ale bol prvý pád a dúfam, že aj posledný. Keď som v minulej reportke spomínal rýchlokurz kamikadze, netušil som, že sa dočkám tak skoro. Fakt si musím dať pozor, čo píšem, niekto sa mi tuším snaží všetky tie ftákoviny splniť :-) Áno, tipujem presne na teba a keď neprestaneš, možno tie rany medzi zuby nebudú iba dve :-) Našťastie na rozdiel od kamikadze som to rozchodil, aj keď momentálne nemôžem zohnúť nohu, presúvam sa ako doktor House a podľa chirurga tá bolesť naznačuje, že môžem mať poškodený meniskus. To by bolo blbé, lebo asi nestihnem jednu zaujímavú cyklo-dovolenku, ale zase ostatní chalani sa môžu tešiť, že im tam tým pádom určite nebude pršať :-)) Na záver si ešte raz trochu zafrflem. Doma si pozerám výsledky a vôbec v nich nie som uvedený ako DNF. Pre tých čo nevedia dobre anglicky, doslovný preklad tejto skratky je „Dušky Nabúral. Fuck!“ :-)) To čo má byť? Veď cez štartovú čiaru som prešiel, čo mi dali zlý čip? Nakoniec sa ešte budem tešiť, že som si ľahol, lebo keby som prešiel 140km bez času, to by ma dosť vytočilo. Moja SIS a CIA teória – rozšírilo sa, že som už uznávaný špecialista na mokré preteky a niekto sa zľakol, že ohrozím domácich favoritov. Predpokladám, že po terajšom výkone si to už nabudúce myslieť nebudú :-)

Na 5km sa nedá urobiť veľa fotiek a tie turistické sú väčšinou zamračené, ale zopár sa ich vydarilo. http://picasaweb.google.com/dusky96

  • Napísal: Dušan Hodúr
  • Rodičovská kategória: Reportka
  • Kategória: Cestná cyklistika
  • Návštevy: 3763
  1. Zažili sme
  2. Vyskúšali sme
  3. Pochodili sme
  4. Organizujeme

Trnava-Rysy 2022

Cestná cyklistika 07-07-2022

Tento rok sa mi nejako nedarí najazdiť potrebné kilometre. Ani na Jasnú som kvôli tomu nešiel. Tu v propozíciach píšu, že na TT-RYSY treba mať aspoň 2000km odjazdené. Tesne som to splnil. Dal by som t...

Kärnten Radmarathon 2022

Cestná cyklistika 05-06-2022

Na týchto pretekoch som bol aj v roku 2015 a zapamätal som si z nich 3 dôležité fakty - horúce počasie, ťažké kopce a pekné baby. Teraz sa pri počasí schyľovalo k zmene a...

Sereďmaratón 2022 alebo ako Sulík nenakúpil bezvetrie

Cestná cyklistika 23-05-2022

Každý rok sa snažím čo najrýchlejšie sa pripraviť na tento pomerne skorý cyklomaratón. Chcel som napísať amatérsky ale posledné ročníky mám dojem, že to čo tam jazdí, by sa v pohode uchytilo aj v neja...

Garmin Rally XC – watty v teréne po roku…

Športovec používa HW SW 06-08-2022

Je tomu viac ako rok, keď som mal možnosť vyskúšať novú generáciu meračov výkonu v pedáloch, Garmin Rally. Testoval som cestnú verziu a oslovila ma najmä funkčnosťou a jednoduchosťou montáže a obsluhy...

Garmin Radar Varia RCT 715 – bezpečnosť …

Športovec používa HW SW 03-08-2022

Najnovší model cyklo-radaru Varia™ s integrovanou kamerou spája v sebe nielen bezpečnostné funkcie, ale dopĺňa ich aj o zábavný element v podobe využitia radaru ako zadnej kamery a ...

TACX NEO Motion plates, poznáte?

Športovec používa HW SW 10-04-2022

Tacx NEO Motion Plates je doplnkom pre cyklotrenažéry zo sérií NEO, NEO 2 a NEO 2T. A čo vlastne robí? Rozhýbe celý trenažér. Táto horúca novinka na konci indoor sezóny má ešte viac priblíži...

Profil stúpania Železná studienka - Hrub…

Kopce profily 14-02-2015

Alternatívne asfaltové stúpanie v bratislavskom lesoparku. Až po Kačín ľahké a vhodné aj pre menšie deti. Do druhej kategórie je zaradené kvôli záverečnému stúpaniu na Hrubý vrch.  ...

Profil stúpania na Kamzík

Kopce profily 31-10-2014

Známe a relatívne rušné asfaltové stúpanie z centra mesta až takmer k vysielaču na Kamzíku, čo viac dodať...  ...

Profil stúpania Pekná cesta

Kopce profily 07-09-2014

Známe asfaltové stúpanie z Krasnian (Rače) na hrebeň Malých Karpát a Bratislavského lesoparku. Charakteristické je svojim veľmi strmými úsekmi. Touto cestou sa dostanete na sieť spevnených ciest v les...

Výsledky Časovky Ivana Červenku na Zošku…

výsledky 31-07-2022

Ďakujeme všetkým  za účasť. Rok 2022 dopadol nasledovne... Odkazy na fotogalérie sú na konci tejto výsledovej listiny.  

Propozície 2022 Časovky Ivana Červenku n…

Propozície 19-03-2022

  Po Dvoch rokoch pokračujeme! Amatérsky športový klub AŠK Sportreport Pezinok Vás pozýva na cestnú cyklistickú časovku do kopca určenú všetkým nadšencom cyklistiky, ktorí si trúfajú zdola...

Výsledky Časovky Ivana Červenku na Zošku…

výsledky 28-07-2019

Ďakujeme všetkým  pretekárom, že prišli na našu časovku si zmerať sily. Rok 2019 dopadol nasledovne... Odkazy na fotogalérie sú na konci tejto výsledovej listiny.   ...

next
prev

Banner new