Posmelený pozitívnym zážitkom z Author Panda maratóne som sa prihlásil na akciu organizovanú piešťancami v kopcoch Považského Inovca.
Trasa bola naplánovaná vcelku zaujímavo, Považský Inovec rovnako ako okolie Duchonky, kde mala by prestávka, som takmer nepoznal a tak som sa tešil na (pre mňa) neznáme kúty Slovenska.
Navyše itinerár bol zvolený dosť neštandardne, po prejdení zhruba polovice trate sa po príchode na spomínanú Duchonku naplánovala prestávka s občerstvením, ktorej čas sa odpočítal od celkového času - dosť originálna a mnou iba vítaná možnosť. Aj tak som viac turista ako pretekár a tak to aspoň prežijem lepšie…

24.5.2001 - Schwechat, Rakúsko.
Konečne moja prvá asfaltová akcia. Rovinatý profil a aj predchádzajúce skúsenosti dávali predpoklady, že sa pôjde vysoko nad 30, tak uvidíme. Pre tento rok modifikovali trasu a poslali nás až k Neusiedler jazeru. Podarilo sa mi nahovoriť kopec kamošov a aj jednu zástupkyňu nežného pohlavia. Tento maratón má zopár špecifík. Je kratší. Tento rok 118 km, nie až taký náročný, sú tuná veľmi dobré ceny do tomboly (avšak nič sme nevyhrali). Ďalej, štartujú tu väčšinou hobbíci nám rovní, tak máme možnosť sa presadiť, ale hlavne rakúšaci asi nemajú čo robiť, a tí menej výkonní sú už aj hodinu pred štartom na čiare a čakajú na úvodný výstrel. Takže keď sme prišli na štart 20 min pred, stáli sme až v poslednej tretine vyše 800 členného balíka. 

Po dlhšej odmlke som sa rozhodol že predsa len napíšem akúsi minireportáž z MTB cyklomaratónu AUTHOR PANDA MARATON v Čaradiciach kdesi pri Zlatých Moravciach. Dva dni pred začiatkom som stále nebol rozhodnutý či pôjdem. Vo štvrtok som hral hokej a objavil sa tam Roman zvaný Citrón. Mimochodom, náš brankár na hokejovom turnaji v Tábore. Prekvapil som ho otázkou či ide na ten maratón. Chvíľu čumel na mňa, že o čom to hovorím.
"Veď som ťa videl na web stránkach prihláseného, že ideš."
Hneď sa mu vyjasnilo v hlave.
"Jáááááj, úplne som na to zabudol. To už je túto sobotu? No jasné, idem. Prečo? Ideš aj ty?"
"No to práve neviem. Lebo samému sa mi tam nechce ísť. Nemám žiadny odvoz."
"Šak ťa zoberieme so sebou. So mnou pôjde ešte jeden. Veď ti ešte zavolám dobre?"
V piatok večer sa ozval a zistil som, že ideme iba my dvaja lebo tí jeho kamoši mali pracovné povinnosti.
Celú noc som sa prehadzoval lebo som sa dosť bál ako dopadnem. Vydržím? Nestrepem sa voľakde? Neskončím kdesi na chvoste. Bol to vôbec dobrý nápad sa na to dať?

Na Bielej Stope SNP som stretol s kamošom Igorom, ktorý práve v tej dobe pripravoval web stránku pre prvý ročník MTB maratónu organizovaného orientačnými bežcami/cyklistami z Topolčianok. "Však sa prihlás, bude sranda, uvidíš !", lámal ma aby som sa na staré kolená dal nahovoriť na takúto akciu. Nakoniec som súhlasil, prihlásil som sa a začal som toto bikovanie brať trochu vážnejšie, nakoniec veď ma to bavilo. Nadišiel čas akcie, štart preteku bol z rekreačného strediska v Čaradiciach, predpoveď počasia bola dobrá, nuž som nakoniec naložil rodinku a do Čaradíc sme sa vybrali o deň skôr. 

12.5.2001 Čaradice, Pohronský Inovec
Tak toto bol môj prvý MTB maratón. Síce sa konal skoro na jar, avšak jeho profil a povrch mi dával nádej mi nespraviť si hanbu;-) Stále som však váhal či vyjde počasie, predsa len naleštený žiletkár nemá rad blato....
Počasie vyšlo, takmer ideálne, a tak sme sa dohodli že ideme....
Do auta nasadli okrem mojej maličkosti aj Julo Bugár a Juraj Haluška a ráno sme vyrazili smer Čaradice. Kúsok za Zuborom už šípky pri ceste ma naviedli do rekreačného areálu. Hneď sme sa šli zaregistrovať a vybaľovať. Prihlásil som sa na dlhú štreku a bol som prekvapený ako málo odvážlivcov sa na ňu prihlásilo. Samozrejme, kopec známych si už neodpustilo pozdravy a jemne podpichovačné reči (však Citrón;-). 

Piatok - 16. 3. 2001

Ráno som sa zobudil už o pol 4. Nemal som to v pláne ale nedalo sa nič robiť, tak sa posteľ tešila z mojej prítomnosti naďalej. O pol 6 sa to už nedalo vydržať a vypadol som do roboty. Tam ma čakalo úžasné prekvapko. Nefungoval internet ba ani pošta. Niežeby som bol taký závislák ale je to nutnosť, aby sa mohli webstránky aktualizovať. Zhruba po hodinke sa mi to podarilo provizórne rozchodiť keď bolo nutné zavolať šéfovi a čakať spätný telefonát ktorý signalizoval, že si vypočul môj zúfalý odkaz.

Penzión Milena

Celý zvyšok doobeda som mal poriadne pokazený lebo som sa necítil bohvieako. Mama tomu hovorila cestovná horúčka na čo som si už v duchu hovoril \\\"úplná kravina\\\". Nikdy som niečo také nemal a rozhodne to netrvalo týždeň pred výletom. Takže ráno som zožral jednu Tatranku a potom mi kolegyňa doniesla taký tvarohový koláčik. Tvaroh veľmi nemám rád, lebo mi je po ňom ťažko a nezaberie ani Kňažko.

Koncom minulého roku sme dostali pozvánku na 3. ročník hokejového turnaja amatérskych klubov. Pôvodne sa mal konať vo Vimperku - malom mestečku na Šumave. Pre problémy so zabezpečením ladu sa turnaj presunul do juhočeského Tábora. Termín bol stanovený na 16 - 18 marca 2001. Do Tábora prišlo 5 teamov z 5 krajín. Taliansko zastupoval minuloročný víťaz - HC St. Georgen. Nemecko bolo zastúpené veľmi silným teamom HC Etoscha Buchloe (druhý v minulom roku), za Českú republiku sa predstavil team zo Šumavy - HC Huskies Prachatice. Z Rakúska pricestoval do Tábora team HC Napiag Zeltweg z mestečka známeho hlavne okruhom pre F1. A nakoniec náš team HK Tornádo Bratislava. Hrací čas bol stanovený na 3 x 12 min. brutto, pretože na Táborskom zimnom štadióne sa okrem tohto turnaja hral aj turnaj malých detí (bolo sa na čo pozerať). Aby bolo všetko zdokumentované, vzali sme si so sebou aj našich filmárskych a fotoreportérskych profíkov Jarku a Paliho.

Čo tomu predchádzalo. Zúčastnil som sa aj na minulom a celkom sa mi to páčilo. Až tak, že som si povedal, že pôjdem aj na budúci ročník. Ak sa bude konať, samozrejme. Na tých správnych miestach boli vycapené pozvánky.

Asi dva dni pred časovkou som si ten kopec išiel obzrieť a "ohmatať". Nič hrozné to nebolo. Niečo ako stúpanie z Rače na Biely kríž. Občas niečo strmšie, občas miernejšie. Dalo sa. Spokojne som sa spustil domov a bol zvedavý, aký čas to len dosiahnem. To som ešte nevedel, že sa nerobí žiadny rozdiel medzi galuskármi a horskými bicyklami. Galuskárov bola drvivá väčšina. Ako som nakoniec skončil, je vidieť. Lenže je tu nový ročník a s ním aj reportáž z diania na časovke.

Ráno som sa zobudil vyspinkaný ako bábätko. Teda aspoň myslím, že tak, lebo som si nie celkom istý, či sa aj oni budia so svalovicou v nohách. Možno. Možno so svalovicou od cucania.

Úvod (asi mesiac pred časovkou):
"Nechcela by si si vyskúšať časovku na Neštich?"
Opýtal sa ma kamarát Bobo, s ktorým sa občas chodievam bicyklovať.
"Určite nie, veď by som vypľula pajšle!"
Odpovedala som pohoršene, s hrôzou v očiach, pri predstave nekonečného 7-kilometrového kopca, hadiaceho sa až na Malý Javorník. Ešte som nemala tú česť naň vyliezť a spoznať ho, ale pri farbistom opise ťažkých a nekonečných stupákov, v podaní mojich dvoch známych cyklistov, strašiacich ma tým, že už všetko možné prešli, ale na tomto úseku museli bicykle aj tlačiť, som myšlienku na časovku ihneď zavrhla. Predstavila som si úsek vedúci od bývalej Snežienky na Kamzík (dôverne ho poznajú asi len bratislavskí cyklisti), ktorý meria približne 2,5 km a ktorý mi neraz dal zabrať, zvlášť po celodennej túre a vynásobila som si ho tromi. "Neexistuje, na takúto blbosť ma nikto nenahovorí!"

Pokračovanie (asi týždeň pred časovkou):
"Nemohla by si aspoň nafotiť nejaké snímky z časovky? Chcel by som si ich dať na svoju web stránku." drankal Bobo.
"A vlastne prečo nie? To ma nezabije. Foťák v ruke ešte udržím."
V tú sobotu som mala mať voľno a tak som súhlasila. Moja zvedavosť však bola silná, ba priam veľmi silná. "Hmm, mala by som si tú trasu aspoň prejsť, nech viem do čoho idem a zistiť, kde sa nachádzajú pekné miesta na snímky." Týždeň medzitým hodne pokročil a mňa napadlo, že keď už tam raz budem, nebudem predsa prešľapovať a pobehovať po vlastných medzi toľkými cyklistami, zoberiem so sebou svoj cyklokolos (tajne v kopcoch prezývaný aj "mask

Morbídna myšlienka (dva dni pred časovkou):
Keď už raz budem na tej časovke na bicykli, bol by v tom čert, aby som "to" nevyšľapala! Fotky zo štartu a potom z cieľa a z odovzdávania cien víťazom musia stačiť.
"Netreba fotiť celú trať, načo?"
Povedala som si, mohutne podporená Bobom. Vraví mi:
"To určite zvládneš, zvolíš si pomalšie tempo a je to."
Začala som si veriť. Jasné že to zvládnem a keď nebudem vládať, jednoducho bicykel vytlačím. Sem-tam mi ešte prebehla hlavou chmúrna myšlienka , ale ihneď som ju zahnala. ovaná Ukrajina"). Predsa len s ním budem mobilnejšia.

Ďalší ročník časovky bol čo do účasti rekordný, dokonca aj počasie neobvykle prialo. Klasické ochladenie nebolo, takže nebolo najmenšej príčiny neprísť.

Tento rok bola aj veľmi bohatá tombola so zaujímavým pravidlom, keď ťa vylosujú, vyber si čo chceš. A čo sa týka výkonov a výsledkov? Rok 2000 nebol veľmi štastný. Pri všetkom úsilí organizátorov nastala chyba na štarte a jednotliví súťažiaci neboli odštartovaní v 30 s intervaloch, čo skreslilo výsledky.  Našťastie sa na chybu prišlo a výsledky sa prepočítali. Tiež som bol ubezpečený a aj všetci ostatní, že to bola posledná chyba ktorú pri organizovaní a meraní urobili...

Čo sa týka môjho výkonu, to bol na aktuálnu formu štandard, takže vlastne ani nie je o čom písať, že;-)