Tento maratón má už v ušiach a očiach svoj cveng v amatérskej cyklistike na Slovensku. Niekto ladí formu tak, aby sa stihol do tejto akcie dobre pripraviť, iný tak, aby vôbec prežil a nemusel nasadnúť do autobusu. Ale nájdu sa aj takí, ktorí chápu zmysel tejto akcie inde.
Keď som absolvoval tento maratón pod hlavičkou RockFM po prvý krát, mal som veľké obavy, či vôbec vydržím túto, pre hobbíka, extrémnu trasu. Rasťo mi vtedy dával rady a chrobákov do hlavy. Nakoniec som sa teda odhodlal a zlomil strach. Aj keď boli vtedy zaujímavé situácie. Doteraz si pamätám, ako mi zo servisného auta mechanik vo finálnom stúpaní do cieľa na Jasnú zahlásil, že mám veľkú výhodu s obutými teniskami, aspoň nebudem mať problémy tlačiť bicykel, až sa stúpanie zostrmí. :-)

315km vyzerá hrozivo a zároveň motivačne. Trvalo mi 3 roky, než som sa na túto štreku odhodlal. Dlhšie to byť ani nemohlo, lebo som nemal cestný bike. V skutočnosti by som mohol ísť aj skôr, ale mi to kolidovalo s bežeckým maratónom, či iným podujatím. Tento krát mi táto akcia zapadla do Ironman kalendára, takže som sa tomuto výnimočnému podujatiu nemohol vyhnúť.

Stojím si na štarte, je okolo deviatej ráno a cítim, ako mi spod prilby tečie pot. Nie od námahy, z kempu som prešiel maximálne kilometer, ale už o tejto hodine pečie slnko ako šialené. A aj keď som v Lienzi, vo svojom grossglocknerskom kráľovstve, nikde nevidím služobníctvo s palmovými listami, vejármi a chladenými nápojmi :-) A tak len potichu odkvapkávam a rozmýšľam, že aj tento rok dám iba klasických 112 km. Veď okolo obeda budem práve v tých najhorších kopcoch a dobre si viem predstaviť, ako ma táto horúčava vycucne. Ale pádnejším dôvodom bol práve minulotýždňový Grossglockner, ktorý čo-to povedal o mojej „forme“. Síce som sa nevykecával ako Rasťo s každou zákrutou, ale tiež som si odtrpel svoje. Teraz som tu bol sám, dokonca asi ako jediný Slovák, čo je škoda, lebo rád by som počul aj iný názor na obtiažnosť trate s takýmto profilom, či je naozaj ťažká, alebo je chyba iba niekde medzi mojimi pedálmi a prilbou :-)

Tak ako pre moslimov je životným cieľom púť do Mekky, tak medzi cyklistami-vrchármi je absolvovať aspoň raz za život niektorý z tých najvyšších alpských či pyrenejských priesmykov či sediel. Na „reporťáckych“ stránkach o tom čítame skoro pravidelne. Je to silná motivácia a tak nečudo, že sa potom každý s takým úspechom chce pochváliť, či podeliť s ostatnými. Rád by som sa medzi nich zaradil aj ja.

O tom že sa zúčastním hromadnej časovky  v stúpaní na Grossglockner, sa rozhodlo strašne rýchlo. Plánovaný Schwechater mi padol a asi aj vplyvom toho ma Dušky nalomil na túto akciu.Ja som zasa nalomil Jara a Romana. Trocha netypicky organizátor chcel prihlášku a platbu vopred a tak sme sa nakoniec prihlásili. Ono, roky som túžil prejsť na biku tento kopec, ale zlatú éru výkonnosti mám (asi) za sebou a preto sa mi ten sen aj vzďaloval. Nakoniec sa však  stal skutočnosťou.

Pokľaknite, moji poddaní domestici, prichádza kráľ! A nie hociaký, ale jeho blahorodie hlava WD-čkom pomazaná, horským slnkom osvietená a severným vetrom vyfúkaná, kráľ Dušan tisícpäťstodvadsiatydeviaty grossglocknerský :-) Pôvodne sa malo jednať o sólo korunováciu, ale svojou vladárskou autoritou som na poslednú chvíľu presvedčil ďalších čakateľov na trón – v sobotu boli ešte obyčajný plebs, od nedele sú to už kráľ Peter tisícdvestotridsiatydeviaty, kráľ Roman tisícdeväťstodevätnásty, kráľ Rastislav tisícdeväťstotridsiatydeviaty a kráľ Jaroslav dvetisícštyridsiatytretí. No a takto sa písali dejiny, toto je tá epochálna historická povesť, ktorú, ako pevne verím, budú mať v povinnom čítaní všetci cyklistickí juniori plus Sagan a bratia Velitsovci :-))

„Tak na toto nemám prevody!“ To boli slová Peťa Kubíka, keď sa vedľa mňa objavil ešte nie veľmi ďaleko od štartu. „Tak na toto nemám kondičku!“ Pomyslel som si pre zmenu ja, pretože tak ako je na tomto maratóne zvykom, zase sa od začiatku išlo na plný kotol.

Veríte na zázraky? Ja asi začnem, lebo počúvajte čo sa stalo – na tohtoročnom „nojsídli“ vôbec nefúkalo !!! Veď ten vetrík, ktorý mal podľa predpovede rýchlosť 10 km/h, sa v tomto kraji prakticky rovná totálnemu bezvetriu. Viem si predstaviť, že všetci čo tu boli prvý krát to považovali za hnusný podraz, mne to ale najmä po spomienke na minulý rok podstatne zlepšilo náladu. Ďalším dôvodom na radosť bolo aj to, že okrem starého kumpána Reného sa mi podarilo na štart ukecať aj ultra tvrdé jadro maratónskeho oddelenia Sportreportu, čiže Rasťa, Ivana a Jara. Neviem či ich účasť bola iba mojou zásluhou, ale bez pýrenia si ju rád pripíšem :-) No a do tretice všetko dobré, dohodli sme sa na spoločnej jazde, takže som očakával pohodový priebeh a tešil sa, že mi zostanú sily aj na vybláznenie sa na cieľovej rovinke.

Keď som ráno vyliezol z postele a zakopol o roh stola, pred očami sa mi nielen zablýskalo, ale videl som aj všetkých svätých vrátane Juraja. Dosť realistická pripomienka, aby som sadol na bicykel a utekal na Neštich trochu pretiahnuť svaly na 7,5 km tankodróme :-) Organizátori presunuli termín tejto časovky o mesiac skôr, za čo majú u mňa jedno velikánske plus. Vonku bolo príjemných 18 stupňov a stále sa otepľovalo, aj cesty po nočnom daždi už skoro úplne obschli, jednoducho ideálny čas na takéto podujatie. Možno aj to bol jeden z dôvodov veľkej účasti, keď som medzi poslednými dorazil na preplnené parkovisko, bol som v poradí 113-ty, nakoniec sa počet bikeriek a bikerov ustálil na čísle 133. A keď som si zbežne prezrel tímové dresy zúčastnených, hneď mi bolo jasné, že tento ročník nebude kvalitný len počtom súťažiacich, ale aj výkonmi.

Už to bude snáď aj 10 rokov, čo som prvý krát s prstom na Alpských mapách študoval, kam všade sa dá dostať na bicykli a sníval, že si musím niekedy prejsť všetky najzaujímavejšie priesmyky a kopce. Slovensko je síce pekné, ale na rozdiel od Álp tu nemáme žiadne vysokohorské sedlá s cestami priamo medzi štítmi. A keďže sny sú na to, aby sa plnili, neváhal som využiť ponuku od chalanov z cykloklubu na takmer 2 týždne trvajúcu cyklodovolenku vo Francúzskych a Talianskych Alpách :-). Po celodňovom presune, noci blízko Chamonix, fotení Mt. Blancu a ďalšom presune sme vysadli na bicykle v Bourg Saint Maurice, kde pred 2 týždňami končila etapa Tour de France a začali odkrajovať výškové metre z takmer 50 km dlhého stúpania na Col de Iseran vo výške 2770 m, ktorý je najvyšší reálny priesmyk v Alpách.