Keď som sa v sobotu poobede blížil s Jarom k Eugendorfu pri Salzburgu, rozmýšľal som, ako sa mám k tomuto maratónu postaviť. Už od konca júla som bol prihlásený a zaplatený na dlhú trasu 155km/2300m, vtedy som to bral ako príjemnú povinnú jazdu. Teraz som už mal trochu zmiešané pocity, ani sa mi veľmi nechcelo, aj som bol po Alpaťáku bicyklovaním mierne presýtený, ešte aj to počasie sa poriadne pokazilo, na diaľnici nás vetrisko skoro odfúkol, mala byť zima a aj pravdepodobnosť dažďa bola dosť veľká. A tak som si vymyslel 3 varianty – nejako sa dokopem k tomu, že naozaj pôjdem cielene dlhú trasu, alebo sa podľa počasia a pocitov rozhodnem až na rozdelení dlhá/krátka, alebo po štarte počkám na Jara a pôjdem v pohode s ním iba krátku. Kto ma pozná trochu lepšie a vie aký som lenivý, určite si už domýšľa ako to asi dopadlo ... ale nie je to pravda :-) Nepočkal som na Jara, zvolil som zlatú strednú cestu, rozhodnem sa na deličke.

Sobota – nastal deň D. Nakladanie prebehlo podľa plánu , batožiny nebolo veľa až na objem, ktorý doniesol Martin. Doslova sme to natlačili do auta  a vyrazili sme, naložení ako česká rodinka do Chorvátska, cca 10:00 smer Lago. Cesta bola upršaná , ale bicykle sme mali zabalené v igelite, rezne na cestu v trojobale,  takže cesta cez Aut išla v pohode až po taliansku časť. Tam sa , mne z doteraz neznámych príčin sa prestalo jazdiť systémom vpravo je pomalší pruh a vľavo rýchlejší,  ale začalo sa jazdiť po „taliansky“ oba pruhy sú buď pomalé alebo rýchle alebo pravý  je rýchly a v ľavom si Porsche Cayenne ťahá svoju kolónku 110tkou. V prípade, ak sú pruhy 3, tak stredný je univerzálny , ide sa nim kontinuálne 120 a ľavý a pravý  sa po 7 km menia striedavo na pomalší alebo rýchlejší.

Tento rok to malo byť „len“ 191 km a veľmi ma ťahalo opäť si to skúsiť, hoci som mal v kolesách iba 700 km na cestnom bicykli a pár stoviek na horskom. Spomínal som na prekrásnu scenériu, ktorou trať vedie, a priateľskú atmosféru, z ktorej solídna porcia sa ušla aj mne. Zabudol som už na útrapy, ktoré na leňochodov sem-tam číhajú.

Bicykel som dal do servisu s upozornením, že padá reťaz pri prehadzovaní z malej na veľkú „pílu“. Keď som ho v piatok večer skúšal, ako prvé mi – spadla reťaz. Tak som bol nútený nacvičiť taktiku „opatrnúčko“, pri ktorej som reťaz vo väčšine prípadov udržal. Nebezpečné je to, že pozeráš pod seba a nie na cestu.

Od 5.8 do 17.8 som absolvoval cyklodovolenku vo Francúzskych a Talianskych Alpách. Naša sportreporťácka partia 8 ľudí si na tento účel prenajala služby Cyklotouru s tým, že spolu so Slávom Strečanským sme spoločne vymysleli itinerár čo chceme absolvovať s klauzulou, že v prípade zlého počasia budeme modifikovať itinerár. Nakoniec podľa výkonnosti sme absolvovali od 600 do 900km a s nastúpanými metrami od 16 do 23km. Zdolali sme také priesmyky a kopce ako je Col d’ Iseran, Mont Ventoux, Col d‘ Fauniera, Alpe d’Huez, Col du Galibier, Passo Gavia či Passo Stelvio.  A samozrejme okrem toho aj kopec ďalších a o nič menej ľahších stúpaní. Čo na úvod viac povedať – bol to úžasný zážitok a obrovská skúsenosť s ktorou sa s vami rád v tejto reportke podelím.

Cyklodovolenka, ktorú som s Mihim absolvoval v roku 2007 „Po stopách GdI “ nenechala členov SportReport v pasivite a čoraz častejšie sa ozývali hlasy, aby sme si dali niečo podobné aj my, ale ako čisto klubový výlet.

Rasťo začal browsiť po nete a spolu so Slavom Strečanským začali robiť predbežný plán trasy na výlet. Výsledok sa budem snažiť popísať zo svojho pohľadu a podľa možností čo najstručnejšie, lebo už sa za doterajšie traktáty začínam hanbiť. :-)

Bol som rozhodnutý nenapísať z tejto dovolenky žiadnu reportku, pretože keby som chcel podrobne opísať všetky zážitky, musel by som splodiť menší román. Nakoniec som neodolal spomenúť aspoň výstup na túto Bakalářom ospevovanú „horu smrti“, „veternú horu“, „horu hor“, ktorá vo mne zanechala najväčší dojem, aj keď poriadne ani neviem prečo. Možno kvôli tomu, že som ju mal ešte stále čerstvo v pamäti z tohtoročnej Tour, vrátane všetkých komentárov o jej výnimočnosti a obtiažnosti a tešil som sa, že si ju odskúšam na vlastnej koži. Po jej zdolaní som si hovoril - keby teraz aj celý čas pršalo a nepôjdeme už ani jedno stúpanie, nevadí, aj tak by som považoval túto dovolenku za vydarenú.

Roky som nevedel prísť na to, prečo je táto cyklojazda ťažšia, ako cyklomaratón BA-Jasná. Veď je predsa o niečo kratší, profil tiež nie je príliš odlišný a ide sa tu dokonca pomalšie tempo. Nad týmto som rozmýšľal aj ráno o 4 krátko po štarte, keď sme sa trepali ospalou 18-kou po nočných cestách smerom na Hlohovec. Začiatok ťažší rozhodne nie je. Tepy klesajúce miestami až pod 60 snáď hovoria za všetko :-).

Čo už napísať nové o notoricky známej akcii Trnava-Rysy, ktorú s Andrejom pravidelne jazdíme?
Prihlásenie, prezentácia, prebrať plnú igelitku potravín, materiálov a šup do postele dohnať spánkový deficit. Nepomohlo.
Ráno o 4 nevyspatý, štart v tme ale aspoň bolo vidieť, že slnko rýchlo vychádza. Nič to však nemenilo na veci, že mi bola strašná zima. Tepy v takých intervaloch, že by bežného človeka začali oživovať. Robil som čo sa dalo aby sa telo rozhýbalo ale zahrej sa na biku, keď sa vlečieš v rozpätí 15-20 km/h. Skúšal som sa zastaviť, nechať odísť balík a šprintami dobiehať aby som sa zahrial. Trošku to pomohlo ale žiadna sláva.

Keď som sa ráno horko-ťažko vyštveral do sedla, vôbec som netušil, aká závratná udalosť ma dnes čaká v mojej „cyklistickej kariére“, najmä keď som si tých 30km do Modry vďaka silnému vetru dosť odtrpel. Už na Čiernej Vode som mal toho plné zuby, z Grobu do Grinavy som sa ledva vliekol a po zdolaní tých dvoch modranských hrbov som chalanom pod štartovým šiatrom naznačoval, či mi nemôžu vraziť nejaký povzbudzovák rovno do žily :-) Po chvílke zaslúženého oddychu som sa presunul ku kolkárni, kde ma nabudený Rasťo, mimochodom rovnako ako minulý rok, začal uháňať aby som sa išiel zaregistrovať. Kam sa náhliť? Prišiel som medzi poslednými, reku veď je kríza, zíde sa nás tu 20-30, do polhodinky odštartujem a o jednej som doma. Preto keď som vyfasoval číslo 92, sánka mi trochu klesla. Keď to pôjde týmto tempom, tak o pár rokov nám bude účasť závidieť aj 8-tisícový maratón v Dolomitoch :-)

Tento článok venujem Vierke, ktorá sa aktívne zúčastnila tejto mojej mini výpravy za kopcami. Venujem jej ho preto, lebo 14 februára Vierka oslavuje svoje narodeniny (nepytajte sa koľké?), a dokonca 14 februára je aj Valentína... Svojím prístupom a výkonmi na bajku si získala obdiv nielen môj, ale aj ostatných členov výpravy. Všetko najlepšie Vierka ....