Nedávno som kamaráta Miša nahovoril na cyklojazdu Trnava-Rysy. Obaja sme chceli trošku potrénovať, tak sme si 1 víkend vyhradili na cyklistiku. Mišo začal jazdiť na biku len nedávno, a tak sa bál, či zvládne vyše 300 km maratón. Povedal som mu, že pripravím takú trasu, ktorú keď zvládne, tak Trnava-Rysy prejde s prstom v zadku :-).

Keď mi Bukas hovoril o tejto jeho akcii, pomyslel som si, že čo to za (s prepáčením) chujovinu vymyslel? Ísť vlakom do Košíc a odtiaľ späť do Bratislavy na kole za dva dni?

Poznáte Bukasa? „Aký problém?“, „Ide sa – hotovo “. Aj samotný Hasan sa čudoval, čo to ten Bukas vymyslel . Bukas je typ, že aj keď si 99% balíka povie „ideme spolu – tadiaľto“, on si kľudne pôjde „svoje“, pokojne iným smerom (Uhliská). Ale ak by to bolo inak, už by to nebol on. Bukas nikoho veľmi  nepresviedča , ale tento výlet od samého začiatku vo mne vzbudzoval zvedavosť.
„Mám malo najazdené, (chystám sa do Rakúska na Grossglockner (3798m), do Talianska na Stelvio (2758m) a Mortirolo (pamätník Marca Pantaniho), tak hádam to bude dobrý tréning“ pomyslel som si.
Nakoniec sme sa dohodli štyria. Drahoš, Banán, ja a samozrejme Bukas, ktorý vybavil lístky na vlak a aj ubytovanie v Hnúšti.

Človek by povedal, že ísť 5 krát tú istú akciu rok čo rok po tých istých cestách musí byť strašná nuda. Blbosť. Vždy sa nájde niečo nové a vždy ma sem ťahá späť tá atmosféra. Atmosféra mokrej rite pri ceste na Zlaté piesky v noci po mokrých cestách, atmosféra mrznutia a nervozity na štarte, harmonikovitého efektu balíka, obštiavania okolitých polí... :-). A tento rok sme sa zišli z klubu opäť veľká partia. Aj preto som sa tešil viac ako obvykle.

Tento rok chcem oprášiť cyklistický kožuch a rád by som opäť začal jazdiť trošku slušnejšie - tak, aby som si dovolil ísť aj na nejaký ten maratónik.  Prvým čiastkovým cieľom bol Schwechater radmarathon, ktorý ešte nevyšiel podľa predstáv. Ďaľším krokom bol návrat na akciu Bratislava Jasná. Ako som dopadol je napísané ďalej.

Z minulého roku mi na tomto maratóne ostal jeden nesplatený dlh – neskúsil som „extrémnu“ trasu, na ktorej mali byť zabijácke stúpania, nádherné výhľady a cesta popísaná menami slávnych cyklistov, ktorí po nej absolvovali etapu Giro d´Italia. Vtedy som išiel trochu nechtiac iba rovnejšiu „klasickú“ trasu, teraz o rok starší som už aj väčší vychcálek a rozhodol som sa, že úplne do neznáma nepôjdem. V sobotu ráno po zaregistrovaní som sadol do auta a vyrazil preskúmať terén týchto posledných 30 km. A veru neľutujem ani kvapku benzínu, ktorý som spálil. Prvé stúpanie po rozdelení trás bolo celkom normálne, to by sa ešte dalo zvládnuť. Lenže každé ďalšie už bolo iba horšie, kolmé steny, serpentíny, horské cesty kde sa ledva vyhli protiidúce autá, miestami poriadne rozbité zjazdy, ďakujem, kašlem na dlh, tu ma zajtra na bicykli nikto neuvidí, ani keby na každom kopci tancovali nahé nymfomanky :-) Ale výhľady boli aj bez nich naozaj parádne, len škoda že sa kvôli úzkym cestám nedalo autom hocikde zastaviť, ideálne by bolo prebehnúť sa tadiaľto na motorke.

Na notoricky známu akciu už pomaly ani niet čo nového napísať. Hádam len to, čo sa zmenilo oproti minulému ročníku. Keďže som si pred ostatným ročníkom stihol kvalitne odfajčiť členok, tak som si ani neužil premiéru v špičkových dresoch CSC. Na poslednú chvíľu sa včak podarilo Efovi nejako zmanažovať nového sponzora dresov. Nezabudol si však posťažovať, že niektorých cyklistov tohto kultového maratónu zaujíma iba to, či budú v štartovnom dresy. Bez ohľadu na to, že táto akcia nie je len o dresoch. Len aby sa raz nestalo, že o účasti na maratóne bude rozhodovať tombola alebo licitovaná burza štartovného. :-)

Tentokrát som sa rozhodol, že nebudem siahodlho a kvetnato opisovať vlastné zážitky z viac ako 14 hodinového dňa stráveného na bicykli, ktoré by sa aj tak veľmi podobali na tie, o ktorých som na našich internetových stránkach už písal ja alebo iní kolegovia z tímu SportReport. Príslušné reportky si koniec-koncov môže každý prečítať sám a zároveň urobiť si obraz o tom, ako to v onen deň 315 km maratónu zvyčajne chodí a vyzerá. Vlastné pocity si nechám pre seba.
Letmo by som skôr zhodnotil akciu z takého nášho, neVIPovského, možno trocha štatistického pohľadu bežného radového účastníka cyklomaratónu a poskytol zopár osobných postrehov a skúseností.

Prvé kilometre tohto maratónu boli znova poriadna divočina. Bol som rozhodnutý držať sa Rasťa, ktorý pred štartom propagoval turistické tempo, ale nestačil som sa diviť, keď spolu s ostatnými vyrazil ako namydlený blesk. Povedz Slovákovi, že po 65km si môže nabrať toľko piva koľko unesie a nič ho nezastaví :-)) Na turistické tempo som čakal márne, všetci sme mlátili do pedálov čo to dalo a spomalilo nás len niekoľko pádov, keď sme museli prudko brzdiť a vyhýbať sa skupinkám rozplietajúcim bicykle pri krajnici. V týchto miestach bolo cítiť zápach spálenej gumy a aj ja som musel 2-krát riadne zaflekovať, až som sa bál že odpíšem zadný plášť. V balíku sme išli viacerí športreporťáci, ale registroval som to väčšinou iba kútikom oka podľa farby dresov, pohľad som mal stále upretý dopredu, bol som rád že dýcham a celú energiu som sústredil na prežitie prvých 40km.

V posledných dvoch sezónach som zaznamenal postupné znižovanie celkového objemu ročne najazdených kilometrov, čo ma na jednej strane vôbec neteší, ale na druhej strane som zároveň tento proces nijako nedokázal ovplyvniť. Pod vplyvom rôznych okolností sa tak proste udialo a sám som pociťoval zníženú výkonnosť.