Po kratšej odmlke na tejto akcii vzhľadom na vypadnutie FSCM maratónu som sa rozhodol že pôjdem na túto časovku. Tento rok je však dajaký divoký a aj v tento deň bolo síce slnečno ale fúkal silný JV vietor. Bol som veľmi zvedavý na svoj výkon keďže jar som takmer vynechal a všetko som upriamil na august.

Prišiel som na štart po vlastnej ose aby som bol rozjazdený a zistil som aký je vietor. Medzitým mi volal Bobo že má prasknutú špicu na bicykli a ďaľší kamoš že bude meškať. Teda som ešte zalobboval u organizátorov a pomaly sa sústreďoval na časovku. Prvý už vyrazil keď dorazil totálne zdepkovaný Bobo. Musel som mu vycetrovať kolo a sľúbil som mu požičať svoje na časovku. Trošku to dlhšie trvalo tak som sa dobre nerozjazdil a už som musel na štart. 

V Bojniciach sme mali firemnú akciu. Tento rok to vyšlo na mňa, že musím ostať v práci. Aj tak som však v piatok poobede o pol druhej vypadol z roboty domov. Chytro vybaliť, prezliecť, zabaliť a vyraziť.

Najviac som sa bál teploty. Ak bude zima, tak sa pokojne môže stať, že tam dorazím až niekedy večer o ôsmej či deviatej. To som nechcel a tak som na to už z Bratislavy dobre dupol. Nech mám dosť veľkú rezervu na prípadné problémy. A tak som už za Modrou mal priemerku nejakých 36 km/h. Nerobil som si ilúzie, že mi to v miernom bočáku vydrží dlho. Všade naokolo už družstevníci dávali do poriadku polia, slnečnice sklonené k zemi, dozreté a pripravené odovzdať svoju trošku oleja do potravinárskeho priemyslu. :-)

Cez víkend sme si s Jurom, Tomášom a Filipom zajazdili po Orave.

Sobota:
Vyrazili sme v sobotu ráno k Poľským hraniciam. Konečná stanica Skalité-Zwardoň.

Spočiatku bol terén celkom dobrý. Jazdiť sa to dalo. Čo sa nedalo, to sa potlačilo. :-) Ako sme sa blížili k Veľkej Rači, čoraz viac pribúdalo úsekov, kde sme museli tlačiť nielen kvôli sklonu ale aj tažko zjazdným terénom. Korene, kamene, kamenné schody. Postup bol dosť pomalý. Nakoniec som aj tak skoro celé stúpanie na samotnú Veľkú Raču do červena odutý vytlačil. S takým terénom sa ja baviť nebudem. :-)
Hore na kopci sme si oddýchli, najedli sa, pofotili, poochkali a pomaly vyrazili ďalej po chrbáte, po hraniciach Poľska a Slovenska. Kým sme išli dole, tak to bolo fasa. Dalo sa to jazdiť. :-) Dokonca aj dlhší úsek niekoľkých stúpaní ale uberali síl. Na úrovni Vychylovky už pribúdalo veľa jedovatých hupkov s množstvom odhalených koreňov na chodníkoch. Jazdilo sa na tom ako na železničných podvaloch. Rýchlosť - nula, náročnosť - drsných 10 z 10, pocit z jazdenia - mínus 11 z 10. Niektoré stúpania boli doslova zúfalé. Ledva sme dokázali bicykle vytlačiť hore. Aspoň tie zjazdy som si potom vychutnal.

Vzhľadom na pokročilý čas (je začiatok mája 2005) a stav mojej sklerózy, už nie som schopný napísať reportáž zo Stropkova. Tak aspoň táto fotoreportáž. Spomínam si iba, že nejaký mladý expert z mojej bývalej firmy šoféroval dodávku s našími bájkami z Košíc do Stropkova. Myšičkoval pomedzi autá a hnal to vyše sto. Keď sme došli do Stropkova, vynadal som mu a viacero ľudí sa divne tvárilo. No ja chápem, že je vo firme nevysvetliteľnou záhadou, že majú za rok aspoň dve totálky, ale teraz šlo o môj bájk :-)

Nedošiel Roman. Vraj okrem prvého miesta neberie nič iné. A má najazdené úboho málo. Škoda. Zato štartovala Jarka a ďalší, čím mi stúpla konkurencia. Začína tu byť z roka na rok hustejšie. Tá to dokonca v kategórii ženy vyhrala. Jej Jirka bol náš jasný víťaz, no prekvapilo ho nevídané tempo. Predsa len je zvyknutý viac na maratóny, takže tam, kde ostatní končili, on len začínal. Mne sa šlo dobre, aj keď som veľmi nevládal. Pri krčme už po mne nehádzali poháre s pivom a v cieli sa mi ušiel kus prasaťa...

Krvavá odysea II. Sergeja a Citróna :-)

V sobotu mi zavolal Tomáš, že či by som mu neukázal nové slučky tohtoročného pripravovaného RCP Kaktus maratónu. Odbil som ho s tým, že som plánoval sprejazdniť jeden kritický úsek. Polovičku som už urobil a s druhou mi pomohol Tomáš. Teraz je to už celkom prejazdné. Tam nadštrkol, že čítal "krvavú" reportku z Bukovej II. a že ho trasa celkom inšpirovala. Reku, či si to zajtra nedáme. Večer som zavolal spoluautora trasy Citróna, či nejde tiež.

"Jasné, kedy vyrážame" čítam SMS. :-)

V sobotu ráno o 7:20 štartujem do Sv. Jura. Tam sa pripojím k balíku tohtoročného Karpaťáka. Počasie vyzerá náramne blbo. Mraky sa sťahujú nad Karpaty a ráno o 5 sa pekelne rozpršalo. Teraz asfalt pomaly schne.

Chlapci v Pezinku asi zaspali, lebo sa ukázali až o dobrých 10 minút neskôr. To som už stihol pekne vytuhnúť. A tak sa vlečiem hore na Biely kríž za nimi po Nešticháckej časovke. Asfalt je už na mnohých miestach viac než rozdrbaný. Niekde dokonca úplne chýba.
Čo je zaujímavejšie, obloha sa začína čistiť a zisťujem, že by bolo predsa len lepšie sa ísť prezliecť a namazať opaľovacím krémom. Počkali sme sa na Bielom kríži a potom dole. Spustili sme sa a v jednej ostrej zákrute dobieham Rasťa a oproti auto. Obaja mu signalizujeme, aby spomalil. Našťastie pochopil a naozaj spomalil. Rasťa som obehol a futašil domov sa prezliect.