Len včera kúpený 70-litrový a novotou voňajúci ruksak mám už dávno zbalený. Každú chvíľu nervózne pobieham k oknu a pozerám von. Leje ako z krhly, teplomer ukazuje sotva 5°C nad nulou. Hmm, naozaj „ideálny" čas na cyklodovolenku. Na nálade mi nepridáva ani fakt, že Bubo mal byť už dávno doma, aby ma stihol odviezť aj s bicyklom k autobusu na Bajkalskú ulicu. Ktovie, kde toľko trčí.

Cestovná horúčka ma zastihla večer pred nástupom na zájazd. Mala to byť naša premiérová cyklodovolenka s cestovkou. Aká bude? Budeme spokojní alebo sklamaní? Počas dňa som ešte obehla tucet obchodíkov, banku, zmenáreň, poisťovňu, lekárne a podobné inštitúcie, dokúpila zopár nevyhnutných hlúpostí, bez ktorých by som sa určite zaobišla (napríklad kvalitné cyklotopánky o číslo menšie, ako je moja noha, takže som si ich nakoniec aj tak nevzala so sebou… ). Ale bola som spokojná. Bubo bol spokojný tiež. Mal všetky horúčkovité prípravy v … paži. :-)
Nasledovalo spísanie zoznamu vecí, bezpodmienečne nevyhnutných na týždňový cyklozájazd pre nás dvoch a ráno, v deň odchodu ich balenie. Bicykel som nijako zvlášť nepripravovala. Asi pred troma týždňami, som si za výdatného dažďa bola dať v cykloservise vymeniť zadné brzdy, nakoľko boli zodraté až na kov. Že prečo zrovna za výdatného dažďa? To je predsa jednoduché! Toľko som odchod z domu do servisu odkladala, až sa rozpršalo. :-)
Bubov bicykel stál ešte večer pred dovolenkou rozobratý, posmutnelý, zvráskavený a zaprášený v kútiku chodby. Dva roky sa na ňom nejazdilo. Bolo treba vymeniť reťaz, nastaviť prehadzovačku, dať dokopy zadné koleso … atď. Bubo mal fúru času. Jeho pokoj ma vytáčal do biela. Naveľa, naveľa ho zložil tak, aby aspoň naoko vyzeral ako kompaktný celok, s kolesami a reťazou na patričných miestach.

V tomto roku som na slickoch najazdil hodne viac ako v minulom. Páčila sa celkom úspešná cestná Jarná Klasika pod Tatrami a kedže MTB verzii Fatransko-Strážovského maratónu som sa pre zlé počasie (hoci už prihlásený) radšej vyhol, celkom prirodzene som sa "len" prehlásil na jeho cestnú variantu. Rasťo Trubač samozrejme hneď opáčil: "Dúfam, že pôjdeš dlhú trať?", lenže na horáku hoci i so slickami to je predsa len handycap, a tak som plánoval strednú, 115 km dlhú variantu.
Týždeň pred akciou som navyše schytal ľahší zápal priedušiek a tak už Neštich som šiel z obavami. Nejako som to predsa len vypotil a v piatok v zostave Bobo, Citron a Tomáš, sme vyrazili, smer Mošovce.

Celou cestou ma moji kamaráti lámali na dlhú trať, až sa im to nakoniec pri registrácii s použitím mierneho násilia aj podarilo. Nakoniec, veď sa môžem rozhodnúť a odbočiť na strednú, keby to so mnou vyzeralo špatne... Registrácia a ubytovanie prebehlo hladko, narastajúcu zimu rozohrialo par deci červeného od Rasťa, vhod prišiel aj večerný pokec s Pezinčanmi a kopec rád týkajúcich sa taktiky, jedenia, pitia i oblečenia. No veď už sa teším, ako toto celé dopadne. Citrón i Tomáš plánovali ísť dlhú na horákoch so slickami, takže som nebol osamotený bojovník, aj keď porovnávať ich výkonnosť s mojou by bola trúfalosť. No veď zajtrajšok ukáže...

"Nemusíš všetko čo môžeš. Nie všetko čo môžeš, tebe či iným prospieva."

Čítam na nástenke ubytovne internátu, kde sme zložili kosti na noc pred pretekmi. Chudáci študenti. V ubytovacom poriadku majú napríklad zakázané kúpať sa v blízkom rybníku, korčuľovať sa v zimných mesiacoch na ňom, používať kolieskové korčule, bicyklovať sa a bohviečoešte. Nečítal som ten siahodlhý zoznam zákazov celý, ale dúfam, že tam majú aj prikázaný celibát, inak by to nemalo tú správnu šťavu.

Ráno o pol šiestej vstávame. Vonku ešte tmavé šero, my ospalí, oťapení, pomaly sa pripravujeme na dnešný 228 kilometrov dlhý maratón. Pripravujem si dva veľké rožky so salámou, syrom a maslom. A hóóódne posoliť, viac ako normálne. Namazať sa Indulonou. Všade. :-) Skoro. :-))) Vonku reťaz. Tiež všade. O 3/4 na sedem ideme na štart. Kosááááá. Kosáááá. Taká kosa, že sa mi od zimy trasie aj bicykel. Mám kraťasy ale naštastie Klimatexové tričko pod windstopperovým dresom teplo drží. Všetko to ešte istí teplý jarný cyklodres s dlhými rukávmi. Akurát na prsty na rukách mi je d-d-d-d-zima. Bohujem, prečo som si nezobral aspoň ponožky. Nejako by som si ich dal na ruky a odjazdil, kým by sa nevyčasilo.
"To nám nemôžu urobiť, v takejto kose nás pustiť na preteky" zúfalo bohujem vonku.
Citrón to začuje a utešuje ma. "Ale nebój, Robčo, určite tie preteky zrušia a preložia na iný termín, nebój" rehoce sa pri tom

7. ročník, 14.9.2002 - Mošovce, 224 km, prevýšenie 3300 m

Dlhšie plánovaný vrchol sezóny (resp. jeden z vrcholov) prišiel ani som sa nenazdal. Zo súkromných dôvodov som síce posledné dva týždne netrénoval (okrem samotnej časovky), ale ani to ma neodradilo štartovať na tomto ročníku. Nakoniec, veď som štartoval na každom ročníku. Posledný sa konal v roku 2000 a po opotrebovacej pauze sa tento rok konal už siedmy.
Samozrejme, prihlásil som sa na najdlhšiu trasu. Podľa pravidiel sa dala skrátiť, takže som mal aj technologickú rezervu. Ivan Červenka vybavil priamo v rekreačnom areáli chatky a tak celej partii nestálo nič v ceste prísť. Prišli sme v piatok v dosť chladnom počasí.  Registrácia odštartovala o 17-tej a ja som vyfasoval 12-tku. Veru, bol som rád, že som si zobral aj zimné oblečenie, lebo chlad bol riadny. Večer prebiehal obligátne chystaním si bicyklov, pripínaním čipov, popíjaním vínka a kecaním.
Horšie to už bolo ráno. Otvorím oči a vidím hmlistý opar, sklá na oknách zamrznuté a prenikavý chlad. Ojoj, nebude ráno dobre...

Tak, konečne, po dlhom čakaní som sa dočkal mojich prvých oficiálnych pretekov, časovky na Malý Javorník. Ešte minulý rok som sem chcel ísť, ale nakoniec ma odradilo počasie. Tento rok som asi vo februári skúšal, koľko minút by mi to asi trvalo, ešte na horáku – no cez 30, takže musím začať trénovať. V júli som si raz len tak vybehol po bránu, nikam som sa neponáhľal a ani som sa vôbec nepripravoval. Čas 23:35 ma prekvapil (teda po bránu 22:25). Na konci leta, po 3000 km za júl a august, tesne po tom, ako som vyšiel z dovtedy super formy, som si to išiel vyskúšať znova. 24:19 bol čas. Ešte viac som začal trénovať, týždeň pred časovkou som sa na to dokonale pripravil, a počas nej som sa veľmi trápil. Čas bol však až 25:19. To už som si hovoril, že časovka naostro nedopadne dobre.

Preraziť konečne svoj bradatý rekord z 99 roku. Vtedy som mal za sebou necelý rok dosť aktívneho jazdenia so svojím prvým horským bikom. Zelenáč (to ako ja) sa vtedy jedného krásneho dňa vybral na preteky a urobil si tam základný čas 25:49, ktorý sa mi doteraz nepodarilo prekonať. Nechápem. Takže teraz po dosť bohatej sezóne, by sa s tým už hádam patrilo čosi urobiť. Síce som sa minulý rok zastrájal, že pre to urobím čokoľvek, vrátane nasadnutia na cesťák, ale potom som si povedal, že by to nebolo úplne fér. Tak som sa vrátil k myšlienke, že rekord sa má prekonávať na rovnakom náradí. Teda na horáku.

Cez týždeň ma Dušan V. mailom strašil, že rosničko ujo Ilko hlási dážď. Pesimista.
Je prvá septembrová sobota ráno a vonku je parádne, počasie. Slniečko, primeraná teplota, vzduch, lepšie to už byť nemôže. S JK sme sa vybrali ráno o pol deviatej na Biely kríž v rámci rozcvičovania sa na časovku. Odtiaľ dole, na štart. Tam len vravím, že som urobil v zjazde 60 km/h. Keby mi to išlo takto aj hore, možno by som aj urobil rekord trate. Ktovie?

7.9.2002 - Svätý Jur, 7 km prevýšenie, 420 m
Tak a leto je za nami, rozbieha sa oberačka hrozna, v Grinave pri ceste predávajú burčiak a koná sa časovka Neštich - Malý Javorník, teda všetko tak ako má byť.
Nejaký ten deň pred štartom sa vyčasilo a Slniečko končne ukázalo aj čosi zo svojej krásy. Do pekného dňa som sa zobudil aj dnes a to aj napriek kuvikaniu meteorológov. Takže dnes na časovku. 
Cestou do Jura sme sa začali ako partia postupne zbiehať ako vínne mušky k rozliatemu vínu. Kým sme prišli na štart, bola nás tam už hromada. Prekvapilo ma, koľko ľudí už tam bolo, veď som neprišiel na poslednú chvíľu. Nakoniec hádam prišla rekordná účasť od nás ako partie z Pezinka vôbec a rekordná účasť bola aj v štatistikách štartujúcich a tým rekordy zďaleka nekončili. Pre tentokrát sme mali aj silné zastúpenie v nežnom pohlaví a očakávali sme, že nás baby vytrhnú z medailovej biedy, keďže chlapská časť to na čele so mnou flákala.

Včera sme teda odjazdili Dubničák a tak sme si ráno vychystali biky, ktoré sme včera obuli do hladučkých asfaltových dezénov. Noha ma pobolieva a neviem, ako to dnes odjazdím. Vychádzame z Novej Dubnice o pol deviatej ráno. Som príjemne prekvapený, ako mi ide bike ľahúčko. Slicky-neslicky, cestný galuskáč to však nie je. Počasie je príjemné a áut našťastie nie veľa. Do Trenčína sme dorazili vo svižnom tempe takmer za 15 minút. Priemerka okolo 36 km/h. Na semafóroch vravím Jurovi, že ideme prirýchlo a musíme spomaliť, lebo za Piešťanmi zdochneme.

Po dovolenke, kde som si nahnal nejaké kilometre kondičky, aby som ju vzápätí stratil počas záplavových dní, keď neprestajne pršalo. Bol som zvedavý, ako dopadne Rasťov cyklomaratónik . Nechystal som sa na to cez tú cyklodovolenku nejako špeciálne. Tam som mal iné ciele.