Pôvodne som mal naplánované niečo iné. Veci sa však zvrtli a tak som posledný júnový deň vyrazil zo Žiliny obľúbeným smerom na Oravu.

O trase som už písal viackrát inde, takže stručne. Posledný júnový deň mi pripravil zaujímavý zážitok pri prejazde dedín. Ako som vyšiel zo Žiliny tak deti s pripravenými obalmi na vysvedčenie a kyticami kvetín postupne prichádzali do škôl. Neskôr som videl iné, ako stoja pri škole. Potom zase deti odchádzali s vysvedčeniami a po nich odchádzali učiteľky domov s tými istými kyticami, čo dostali od žiakov. Srandovný vývoj počas bicyklovania.

Na Rock FM som sa pripravoval už dávnejšie a ako sa blížil termín, absolvoval som zopár \"kontrolných akcií\" (Schwechater, Trnavský m.) aby som si otestoval, či ešte netreba kopce alebo roviny doladiť. :-)

Prihlasovanie partie Pezinčanov teraz prischlo mne. Síce som nadával ako chorá vrana ale čo už pre nich človek nespraví. Hehehe. Ešte som prehovoril aj Mariána, nech sa neondí a nech ide tiež. Veď na Schwechateri aj na Trnaváku išiel celkom dobre. S Lubošom sme išli v stredu pre štartové čísla a nohavice. Akurát som to posral s Rasťovými náležitosťami a tak si musel pre gate ísť sám. Aspoň sa prešiel, keď už nemá najazdené. :-)

Tohtoročné psie počasie na našich tvárach rýpe pekné ornamenty. Nieto pekného víkendu a niekedy ani pracovný týždeň nestojí za fajku močky. Celý týždeň sme s Rasťom, Mariánom meditovali nad tým, či bude alebo nebude pršať. Obaja dokonca vyťahovali Iľkové predpovede počasia. Lenže na optimizmus je aj skúsený meteorológ krátky. Veril som celý čas, že nezmokneme. Možno aj tieto chmúrne predpovede zatlačili Mariánové obavy, či to dokáže prejsť.

Moja tréningová príprava sa začala v roku 2004 oproti predchádzajúcim rokom veľmi skoro, už v januári, keď obschli cesty a teplota sa občasne vyšplhala nad + 5 °C. Vlastne takmer až do poslednej chvíle som ani vo sne netušil, že sa pripravujem aj na Rock FM (RFM) maratón. Moju prvú účasť tam má na svedomí hlavne Robo, ktorý ma intenzívne slovom i písmom dlhší čas pravidelne masíroval a spracovával. Musím však podotknúť, že veľmi rafinovaným, ale inteligentným spôsobom. O RFM som vedel už dávno predtým a dosť som o tom čítal aj v zážitkoch na Rasťových stránkach. Preto, keďže on má z podujatia viacnásobné bohaté skúsenosti a zážitky, sa stal hlavným terčom mojich nespočetných, často možno otravných otázok o všetkom a z každej strany. Zachoval sa ako profík a možno niekedy aj napriek svojej zaneprázdnenosti, vždy podal patričné vysvetlenie, rady, nápady, informácie, podelil sa o svoje vlastné skúsenosti. (Rasťo, máš u mňa ďalšie pivo :-)

Tak, teda po poriadku. Dobre rozbehnutú sezónu s vyše tisíckou km na rovinkách Podunajskej nížiny, dunajskej hrádzi a rakúskych cestičkách smerom na Viedeň som začal prikoreňovať občasne v tandeme s mojim španielskym priateľom na nedeľných výletoch cez Pezinskú Babu alebo so švagrom v oblasti Strážovských vrchov a Považského Inovca. Na moje možnosti relatívne slušná nadobudnutá kondička ma utvrdila v presvedčení, že si treba kdesi s niekym zmerať sily. Preto som sa prihlásil na Schwechater Radmarathon a spolu s Robom a JoKom sme natočili nejaké súťažné kilometre (pozri reportku). Keď sme sa po návrate späť do Bratislavy lúčili, Robo s jeho typickým úsmevom na tvári nezabudol dodať:

"Uvidíme sa na Rock FM!"
"No úúúrčite", hovorím mu, "na to nemám, aby som celý deň točil pedále, prešiel vyše 300 kilákov a ešte k tomu na záver zatavil pľúca a nohy na pikoškách nad 10 %. Zabudni!"
Týmto som považoval vec za vybavenú, ale zároveň som začal rozmýšľať:
Je iba koniec mája, Schwechater za mnou, čo ďalej? Ešte sa predsa neoplatí končiť, ešte čosi kdesi treba skúsiť. Aspoň skúsiť… Ale RFM?

Po vynechanom ročníku 2003 som dostal veľkú chuť si zájsť túto akciu aj keď pred štartom som nemal natočených ani 900 km. Taktika velila šetriť sa, šetriť sa, šetriť sa... Tak som aj na štart sa nechal odviezť, čo ma nakoniec zachránilo pred dažďom. S tým počasím to asi v hlave rozležávalo aj ostatným z partie, tak sme sa zbiehali na Zlatých na poslednú chvíľu. 

Tak ani sme sa nestačili poriadne zvítať a už sme vyrazili. Klasicky na Vajnory, Groby, kde nás prišla pozdraviť rodinka divých svíň a cez Senec na betónku. Odtiaľ bolo mokro, ktoré nás neopúšťalo až po Nitru. Aby som nezaspal som aspoň fotil a hlavne som sa veľmi úspešne skrýval v háku. Musel som si vyberať však skúsených jazdcov, ktorí vedia jazdiť, pretože na mokrom povrchu bez skúseností jazdiť v balíku sa na zemi ocitlo 7 jazdcov, čo som si počítal... Pri Seredi sme mali takú malú cikpauzu s občerstvením, kde som si natiahol svoje vytuhnuté svaly a chystal sa na zvlnený terén v okolí Nitry. 

Tie som zvládol nejako aicky a okolie Zlatých Moraviec sa mi šlo v celku v rytme, nestrácal som ani som sa nehral na vrchára. Tak do pauzy pri Zubore som prišiel vcelku v konzistentnom stave. Zato pauza ma nejako zatuhla. A keď sme potom vyrazili z parkoviska na nejakú neznámu cestičku do kopca, horko ťažko som sa naň vydriapal. Na vrchole sa však otvoril krásny pohľad, ktorý ma zobudil, pofotil som atmosféru a už sme zjazdovali do Kozároviec. Nakoniec som tento úsek zaradil medzi príjemnú zmenu. 

Večer v piatok pred maratónom sa väčšina účastníkov z Pezinka zliezla v Jame, aby sme uskutočnili bojovú poradu a hlavne vypili niekoľko predštartovných pív podľa Rasťovej zásady, že na maratón by človek nemal nastupovať úplne triezvy, nakoľko keď nastúpi opitý, až sa preberie, tak má polovicu trate za sebou, a tú druhú už potom ľahko zvládne. Tí čo to už absolvovali veľakrát sa navzájom uisťovali, že napriek tomu, že nemajú najazdené tohto roku skoro nič, tak snáď to nejako zvládnu a súčasne ubezpečovali novicov, že sa nemajú čoho báť, keď majú natrénované, o čom títo s úspechom pochybovali.

Po nedostatočnom spánku, asi 3 hodinovom, som sa navyše zobudil s tým, že je už ráno a že som prešvihol štart. Bolo však iba za 10 min. 2, a ja som už nezaspal. Vstal som o 2.30 a uskutočnil svoj klasický predštartový rituál, umývanie, obliekanie, raňajky a tak.

Na tejto akcii som sa zúčastnil po prvý krát. Vedel som o nej z Rasťových WEB stránok už v minulom roku, ale vzhľadom k nízkemu počtu najazdených km k dátumu maratónu v uplynulej sezóne som ho vynechal. Navyše som ešte nepoznal Sergeja a partiu z Pezinka, s ktorými sa teraz už častejšie vídame na podobných cyklistických podujatiach.

V upršané sobotné ráno som dosť váhal, či sa vydať do Trnavy alebo nie. Nakoniec, napriek kalužiam na ceste, som sa predsa len rozhodol ísť. Zbalený a pripravený som bol už v piatok, takže stačilo napakovať fľaše s vodou, nejaké musli a ide sa. Vyrážam z domu autom smerom na Senec a potom po starej ceste do Trnavy. Za Tomášovom akoby ktosi urobil čiaru na vozovke. Tá sa razom zmenila z mokrej na úplne suchú. Už vtedy som si hovoril:
"Zlepšuje sa to, fajn, len tie mraky sú ťažké a visia im nohy až po zem...",
čo mi postupne zlepšovalo upršaným počasím zachmúrenú náladu. Tesne pred Trnavou som využil odbočku na poľnú cestu na cikpauzu, lebo som nechcel hneď po zaparkovaní občúravať steny mestskej športovej haly. Vystúpil som z auta a zaregistroval som prijateľne teplý a vlhký vzduch. Ale čo to, čo to? Vôkol cítim akúsi zvlášnu bylinnú vôňu, ... do prdele, bol tu pohreb alebo čo? Vzduch voňal ako tlejúce vetvičky myrty, ktorú používajú farári v kadidle pri smútočných obradoch nad truhlou nebožtíka.
"No, tak toto teda dnes dobre začína", pomyslel som si.
To som ešte netušil, že ako sme stáli v rade na registráciu, ujde sa mi 13-ka. "Šit!", hovorím anglicky,
"tak už len sa niekde po ceste nevydrbať a dôjsť po vlastných, teda kolesách..."

alebo
ako Medard s dažďom vybabral

Tradícia pobosorovaných MTB maratónov na SVK trvá a tak sa už v piatok poobede rozhodujem, že MTB Fatraňák - Súľov tento rok nebude. Jedine, ak by organizátori nahodili minuloročnú trasu. :-)
Zostáva teda cestný maratón v Trnave. V sobotu ráno pozerám na nete správy a aj Rasťo telefonicky potvrdzuje domnienku, že niečo spŕchne. On teda nejde aby neprechladol. Aj tak má tento rok akési podozrivé problémy s hrdlom.

Týždeň som kvôli posranému počasiu nejazdil. Nohy mi mäknú, strácajú formu, ktorú pracne budujem už od začiatku roka. S miernym dážďom, či mrholením už nejaké skúsenosti mám z Veľkonočného jazdenia po Slovensku, takže ma to veľmi netrápi. Nie je to také strašné ako sa zdá. Ak sú len prehánky, tak sa dá. Idem teda do Trnavy.

Beriem si radšej tréningového Fořta. Do mokrého počasia si svojho fajnového taliana predsa brať nebudem. :-) Na prezentáciu dorážam pár minút po pol deviatej a po chvíli sa už obliekam do pracovného. Stihol som to úplne v pohode. Ešte som zmákol aj štartové pole odfotiť.
Marián s nešťastným výrazom už čakal na štarte. Debatili sme o všeličom. Len nech preboha neprší. Keby to takto bolo o týždeň na Rokefem, tak sodoma-gomora. :-)