Moja tréningová príprava sa začala v roku 2004 oproti predchádzajúcim rokom veľmi skoro, už v januári, keď obschli cesty a teplota sa občasne vyšplhala nad + 5 °C. Vlastne takmer až do poslednej chvíle som ani vo sne netušil, že sa pripravujem aj na Rock FM (RFM) maratón. Moju prvú účasť tam má na svedomí hlavne Robo, ktorý ma intenzívne slovom i písmom dlhší čas pravidelne masíroval a spracovával. Musím však podotknúť, že veľmi rafinovaným, ale inteligentným spôsobom. O RFM som vedel už dávno predtým a dosť som o tom čítal aj v zážitkoch na Rasťových stránkach. Preto, keďže on má z podujatia viacnásobné bohaté skúsenosti a zážitky, sa stal hlavným terčom mojich nespočetných, často možno otravných otázok o všetkom a z každej strany. Zachoval sa ako profík a možno niekedy aj napriek svojej zaneprázdnenosti, vždy podal patričné vysvetlenie, rady, nápady, informácie, podelil sa o svoje vlastné skúsenosti. (Rasťo, máš u mňa ďalšie pivo :-)
Tak, teda po poriadku. Dobre rozbehnutú sezónu s vyše tisíckou km na rovinkách Podunajskej nížiny, dunajskej hrádzi a rakúskych cestičkách smerom na Viedeň som začal prikoreňovať občasne v tandeme s mojim španielskym priateľom na nedeľných výletoch cez Pezinskú Babu alebo so švagrom v oblasti Strážovských vrchov a Považského Inovca. Na moje možnosti relatívne slušná nadobudnutá kondička ma utvrdila v presvedčení, že si treba kdesi s niekym zmerať sily. Preto som sa prihlásil na Schwechater Radmarathon a spolu s Robom a JoKom sme natočili nejaké súťažné kilometre (pozri reportku). Keď sme sa po návrate späť do Bratislavy lúčili, Robo s jeho typickým úsmevom na tvári nezabudol dodať:
"Uvidíme sa na Rock FM!"
"No úúúrčite", hovorím mu, "na to nemám, aby som celý deň točil pedále, prešiel vyše 300 kilákov a ešte k tomu na záver zatavil pľúca a nohy na pikoškách nad 10 %. Zabudni!"
Týmto som považoval vec za vybavenú, ale zároveň som začal rozmýšľať:
Je iba koniec mája, Schwechater za mnou, čo ďalej? Ešte sa predsa neoplatí končiť, ešte čosi kdesi treba skúsiť. Aspoň skúsiť… Ale RFM?
V poradí už štvrtý ročník najťažšieho maratónu na Slovensku sme sa vybrali absolvovať v už osvedčenej zostave s Bobom a Citrónom. Aj keď sa mi pomaly ale isto začínajú prejedať slovenské maratóny, s Horalom je to iné. Horal, to je výzva, ktorej stále nedokážem odolať. Aké to bude tento rok? Nezahyniem od tepla pri stúpaní na KH tak, ako v minulom ročníku? Nuž nakoniec sa ukázalo, že počasie síce všeobecne nepriaznivé tohoročným maratónom (nepamätám veru toľko blata), sa postaralo o teplotne podnormálny ale za to pre moje bajkovanie určite príjemný deň. Škoda len, že v piatok ráno sa popod Tatry prehnala silná búrka a za chvíľu nakydala hojne vody, tá sa už, bohužial, nestihla vsiaknuť a tak sobotné ráno kaluže pred hotelom Zenit dávali jasne najavo, akéže to dneska bude. Bobo na seba po skúsenosti zo Salzkammergutu nahadzuje jednu vrstvu za druhou a ja sa nestíham diviť ako v tom vydrží celý deň. Ja zase asi v zatmení zmyslov som si do Svitu doniesol len dresy s krátkymi rukávmi a šušťák, takže mám obavu, či ma na KH nezdolá kosa.
- Kedy mame najblizsi maraton? 
Vyrazili sme z mesta hore na Červenú Studňu a tam odbočili na Vyhne dole. Zastavili sme sa na chvíľu pri vodnom rezervoári ktorý práve vypúšťali.
Pre veľký úspech sme si s Citrónom zopakovali výlet na Bukovú s tým, že ta aj nazad ideme po lese. Zároveň pohľadáme obchádzkovú verziu Taricových skál a konečne nájdeme obchádzku Čmeľku a Skalnatej. Vedľajší cieľ je nájsť kompletne zjazdnú trať po celej dĺžke.
Celé sa to začalo tým, že kolega našiel na webe cyklistickú novú cestno-cyklistickú akciu. Keď som si pozrel propozície hlavne trasu, profil a čas konania, tak som si povedal, že to treba skúsiť. Čo sa týka slovenskej časti trasy a jej profilu, tú som už po častiach prešiel celú. Zvlášť dobre som si pamätal na stúpanie z Liptovských Matiašoviec na Ostrú. Poľskú časť trasy som nepoznal, tak som si povedal, že ak pôjdem na túto akciu, tak aspoň časť trasy bude mať zvláštnu príchuť doteraz nepoznaného. Termín tejto akcie je pomerne nezvyčajný (koniec júla), počas dovolenkového obdobia sa nezvyknú robiť cestné akcie. Povedal som si, že by to chcelo zobrať rodinu na dovolenku po Slovensku a jeden deň si dať riadne do tela. V čase keď som sa dozvedel o konaní Okolo Vysokých Tatier (koniec apríla 2004), som práve končil nútené 9-mesačné absolútne ničnerobenie (dostal som od lekárov zákaz fyzickej námahy, príčinou ktorého bola žltačka). Na získanie požadovanej kondície mi zostali 3 mesiace času, čo by mohol byť dostatočný čas na prípravu. 
O ôsmej sme vyrazili cez Vajnorskú dolinu hore na Biely kríž. Už ma všetky známe cesty na Biely kríž prestávajú baviť, preto táto zmena. Pri prameni Vydrice si Citrón vylieva "kejmla", lebo je cítiť Domestosom, ktorým si ho čistil. Ani čistá pramenistá voda neprerazila hnusnú chuť, ktorú "kejml" vydáva.
Vtip o slovákovi na niagarských vodopádoch ma napadol, keď sme s Citrónom v sobotu ráno o 6:45 prechádzali cez turisticky atraktívny úsek trate nad Bad Goisern - Ewige Wand. Lesná cestička sa tam zarezávala do skaly a poskytovala úžasné výhľady okolia. A keď sme sa naraz vnorili do úzkeho tunela vyrazeného do skaly, mali sme dosť a už sme len kričali to isté ako tamten pri Niagarských vodopádoch. 
Po dobrom zážitku z minulého roka som sa aj tento rok rozhodol, že absolvujem trasu Pezinok – Slovenská Ľupča a späť. Znova som začal nahovárať Jura, ten však kvôli voľnu v práci nemohol, nakoniec som nahovoril Dara, ktorý tento rok začal viac trénovať a takáto akcia by už nemala byť pre neho problém...
Pôvodne som mal naplánované niečo iné. Veci sa však zvrtli a tak som posledný júnový deň vyrazil zo Žiliny obľúbeným smerom na Oravu. 
Prihlasovanie partie Pezinčanov teraz prischlo mne. Síce som nadával ako chorá vrana ale čo už pre nich človek nespraví. Hehehe. Ešte som prehovoril aj Mariána, nech sa neondí a nech ide tiež. Veď na Schwechateri aj na Trnaváku išiel celkom dobre. S Lubošom sme išli v stredu pre štartové čísla a nohavice. Akurát som to posral s Rasťovými náležitosťami a tak si musel pre gate ísť sám. Aspoň sa prešiel, keď už nemá najazdené. :-) 
Tak ani sme sa nestačili poriadne zvítať a už sme vyrazili. Klasicky na Vajnory, Groby, kde nás prišla pozdraviť rodinka divých svíň a cez Senec na betónku. Odtiaľ bolo mokro, ktoré nás neopúšťalo až po Nitru. Aby som nezaspal som aspoň fotil a hlavne som sa veľmi úspešne skrýval v háku. Musel som si vyberať však skúsených jazdcov, ktorí vedia jazdiť, pretože na mokrom povrchu bez skúseností jazdiť v balíku sa na zemi ocitlo 7 jazdcov, čo som si počítal... Pri Seredi sme mali takú malú cikpauzu s občerstvením, kde som si natiahol svoje vytuhnuté svaly a chystal sa na zvlnený terén v okolí Nitry. 
Read more: Horal 2004